„Hostia sa tešia dvakrát“: ako môj brat Janko zmenil víkend na skúšku trpezlivosti
„Samko, veď si pamätáš, že tento víkend príde tvoj brat s manželkou?“ pripomenula mi moja žena Zuzka, ktorá stála pri kuchynskej linke s hrncom v ruke.
„Pamätám. Samozrejme pamätám,“ zabručal som, aj keď som na to pred chvíľou zabudol. Proste sme si žili príliš dobre bez toho, aby nám niekto pripomínal Janka.
Každé leto môj brat prichádzal s manželkou do nášho domu pri Pezinku, údajne „na oddych“ – lenže z toho oddychu sme sa potom spamätávali my so Zuzkou celý zvyšok týždňa. Prinášal so sebou… nie len manželku, ale aj pocit, že si na vlastnom narodeninovej oslave, kde si ešte navrch musíš variť a zabávať.
Prišli o tri hodiny skôr, ako sme sa dohodli. Už pri bráne sa ozval jeho hlas:
„No pálenka, Samko! Chata máš super! Ja si tu dám ponožky na opaľovanie, nech sa vetrajú.“
Vyzul si ponožky a poviesil ich priamo na opierku záhradnej stoličky. Zuzka vytŕčila oči. Ja som si len povzdychnul.
„Obed už máte?“ spýtal sa hneď brat.
„My sme práve dojedli raňajky,“ odpovedal som.
„No nič, my so Zuzankou sme priniesli hostinu! Pozri – éclairy, trvanlivosť do zajtra, ale zľava! A melón – polovičku ceny! Uvar čajík!“
Kým som si umýval ruky, on už melón žmýkal, pritom mlaskal. Šťava mu stekala po brade, utieral si ju rukou. Zuzka stála ako prikovaná.
„No my si zatiaľ pôjdeme do našej izby, oddýchnuť si, ako minule, hej?“ a bez čakania na odpoveď zamieril do spálne. Do našej spálne. Do majstrovskej.
Len som sa pozrel na Zuzku.
„No veď sám si hovoril, že má problémy so chrbticou a my máme dobrú matrac…“ zašepkala.
„Samko, vydržíme, sú to len dva dni,“ dodala, keď uvidel môj výraz.
V tom okamihu som pochopil: toto budú najdlhšie dva dni v mojom živote.
Večer prišla naša dcéra Ema s manželom Petrom a deťmi. Chlapci, Miro a Tomáš, radostne poskakovali po dome, ukazujúc batohy s hračkami a zásobami na vlak – ráno mali ísť do tábora.
Obed sa pretiahol až do večera: Peter si hral s autom, Janko so Zuzankou driemali, kým sme všetci čakali. Na chvíľu to vyzeralo normálne: raňajky, smiech, deti. Až kým sa nestalo to.
„Ema, nevidela si kľúče od auta? Ja som ich predsa dal sem, na stôl…“ znepokojene povedal Peter, prehľadávajúc vrecká. „Bez nich nepojdeme a vlak nám odchádza za dve hodiny.“
Nastala panika. Prehrabali sme celý dom, dokonca aj chladničku sme odsunuli. Deti takmer plakali. Iba jedna osoba zostala pokojná: Janko, ktorý dojedal klobásu.
„Vy máte vždy také veselé stretávky?“ zachechtal sa. „Dobré, že my so Zuzankou nemáme vnúčatá – šialili by sme!“
Zuzka zovrela perá a Ema sa ku mne priblížila so šepotom:
„Tati, môžem stlačiť tlačidlo na alarme? Ak sú kľúče blízko, brelok zapípe.“
Peter vyšiel k autu a my sme v dome oniemeli. A potom – zvuk. Tenký piskot. Odniekiaľ z pohovky. Nie – z kresla. Nie – z Jankovej bravčovej tašky.
„Strýko Janko, to je tvoja taška?“ spýtala sa Ema.
„Moja, jasné. A čo?“
„Pípe to odtiaľ… Môžem sa pozrieť?“
„Ale no tak, dievčatko moje, ako by sa tam dostali?“ zachechtal sa.
Ema to nevydržala – rozopla zips a vytiahla kľúče. Naše. S brelokom.
„Peter! Našli sa! Rýchlo, do auta!“
Vybehli von. Otočil som sa na brata:
„Ako sa kľúče dostali do tvojej tašky?“
„No čo, Samko, ja neviem… Asi si Zuzanka pomýlila, myslela, že sú moje,“ a pozrel na manželku.
„Presne tak! Videla som ich – ležia, myslela som, že sú stratené, a dala som ich k tvojim. To je dôvod na scénu?“
Po ich odchode som sedel so Zuzkou na verande.
„Videla si, ako odišli? Ani sa poriadne nerozlúčili…“
„Samko… No veď to je tvoj brat. Vždy bol taký. Pamätáš, ako ťa v detstve kryval pred otcom?“
Povzdychol som. Pamätal. Ale teraz bol dospelým mužom, ktorý jedol cudzí syr, spal v cudzej posteli a schovával kľúče od cudzieho auta.
Ráno sa zobudil skoro, ako zvyčajne.
„My so Zuzankou sme už raňajkovali! Dali sme si tú šunku a syr, čo bol v chladničke. Fuj, ako máte dobre, ako v kúpeľoch! Škoda, že odchádzame…“
Keď sa brána za ich autom zavrela, Zuzka si sadla na schody a povedala:
„Hostia, Samko, sa tešia dvakrát. Raz – keď prídu. A druhý raz – keď odídu.“
Prikyvol som. A prvýkrát za dva dni – som sa usmial.
