*„Pustite Denisa!“ – Len som súhlasila…*
– Kam to ideš? – opýtala sa Jana potichu, keď videla, ako si muž oblieka čistú košeľu.
– S chalanmi sme sa chceli stretnúť. Na pivo, pokecáme – odpovedal Denis bez toho, aby sa na ňu pozrel.
– A s mnou si niekedy stráviš čas? – Pokúsila sa usmiať, ale vyšlo to skôr trpko.
– Veď ty stále v práci! Ako som mohol vedieť, že dnes prídeš skôr?
Otázka, ktorá sa zdala logická. Lenže takých bolo už priveľa – logických výhovoriek, ktoré ho oprávňovali. Jana bola unavená. Unavená z toho, že všetko chápe, odpúšťa a platí.
Kedysi si myslela, že našla toho pravého. Denis bol nežný, skromný, o niečo mladší – no záleží na veku, ak sú duše blízko? Zoznámili ich maminy kamarátky, mali svadbu, žili v jej priestrannom byte. On pracoval… tak nejako. Ale jej to stačilo. Pre oboch.
Prvé varovné signály prišli po roku. Prvá nevesta na strane. Potom druhá, tretia… Ospravedlnenia, slzy, sľuby. A k tomu – nákupy. Herná konzola, počítač, nový telefón… Teraz – auto.
– Janička, veď bude pohodlie! Budem ťa vyzdvihovať z práce, vozit dieťa do škôlky… – sníval Denis.
– Najprv sa ukáž doma – prerezala to. No zvyk odpúšťať bol silnejší.
A potom prišiel ten jeden telefón. V nedeľu ráno.
– Haló, pustite Denisa! – ozval sa hlas mladej dievčiny.
– Prepáčte, kto volá?
– My sa milujeme! A vy… vy ste mu len prekážkou!
Jana počúvala v tichosti.
– Ste si istá, že vaša láska je viac ako peniaze? – spýtala sa nakoniec.
– Samozrejme!
– Tak vyskúšame?
– Ako to myslíte?
– Berte si ho. Navždy.
Položila slúchadlo a pokojne mu zbalila veci do kufora.
Za desať minút prišiel Denis domov. Zastal v dverách, pozrel sa na kufor.
– Kam… ideme?
– Ty áno. Kamkoľvek chceš.
– Ako to myslíš?
– Doslova. Rozvod.
– Kvôli nejakej blázne? Jano, to bol vtip! Veď sme chceli rodinu! Auto!
– Áno. Teraz si to auto kúpim sama. Vodičák si spravím sama. A aj dieťa – ak budem chcieť. Vďaka za motiváciu.
Snažil sa hádať. Presviedčať. Manipulovať. Ale Jana zostala pokojná.
O rok neskôr vystúpila zo svojho nového auta pred obchodným centrom. Vodičský preukaz, sebavedomý pohľad, ľahký úsmev. A nové šaty, ktoré obľuboval jej súčasný vyvolený – dospelý, spoľahlivý, bez nárokov.
Keď zo vzdialenosti spozorovala Denisa, na sekundu sa zamyslela.
– Kúpila si presne ten model? Ale… ja som chcel čiernu.
– Ja červenú. A tú som si kúpila.
Pokračovala ďalej, nechala ho stáť v tieni. Bez slov. Bez ľútosti. Bez neho.
