V tej novej, snehobielej kuchyni bytu s panoramatickými oknami na jedenástom poschodí si Adam pokojne popíjal vonavú kávu z drahej šálky. Mal na sebe čerstvo vyžehlený oblek, upravené vlasy a pokojný, sebavedomý výraz. Takýto život ho už neprenikalo — reprezentatívny, bez problémov, bez spomienok na minulosť. Zrazu — zazvonil telefón. Zamračil sa: nepríjemný čas. Položil šálku na mramorový stôl a neochotne sa vybral ku dverám.
„Kto je tam?“
„To som ja, synček… mama.“
Zakrútil sa mu svet. Za dverami, prechvílajúc sa od zimy, stála žena v starej bunde so šatkou cez čiapku. V rukách držala veľkú tašku: domáce závary, slaninu, med, ovocné poháre previazané handričkami. Spod sukne vykúkli ošúchané čižmy. Pery sa jej triasli nie len od chladu, ale aj od rozrušenia.
„Mama? Prečo si nezavolala?“ opýtal sa potichu, skrz zuby a rýchlo sa obzrel, či náhodou niekto z domovníkov nevidí.
„Synček, tvoja linka nefunguje. Aj tak som prišla — máme problém. Bez tvojej pomoci to nejde…“
Vzdychol si, ustúpil a vpustil ju do predsiene. Chytil ju za lakieť, rýchlo ju vtiahol do bytu a zavrel dvere. Oči mu behali — kam ju schovať?
Adam už dlho žil v Bratislave. Nastúpil na vysokú školu, ukončil ju s červeným diplomom a hneď sa zamestnal vo veľkej firme. Konexie, trocha šťastia a vytrvalosť urobili svoje — jeho kariéra rástla rýchlo. K rodičom, ktorí žili v dedine pri Piešťanoch, takmer nechodieval. Zriedkavo im zavolal — na Veľkú noc alebo Vianoce. Minulosť hanblivo ukrýval. A už vôbec sa ňou nechválil.
„Čo sa stalo, mami?“ spýtal sa chladne, zatiaľ čo sa snažila zložiť rukavice.
„Tvoj bratranec Janko je veľmi slabý. Roman s Evou to nezvládajú. Majú druhé bábätko, Eva nepracuje, ale brat ti predtým každý mesiac posielal peniaze, keď si študoval… Synček, pomôž im aspoň trochu, teraz je to pre nich ťažké…“
Chcel niečo povedať, keď znova zazvonili. Obrátil sa k dverám.
„Kľud!“ zašepkal. „Nevychádzaj! Nik ťa nesmie vidieť!“
Zatvoril dvere do spálne a ponáhľal sa ku dverám. Na prahu stál jeho kolega Peter.
„Počuj, Adam, vrátni povedala, že prišla tvoja mama?“ prižmúril oči. „Nerozumiem, vravel si, že tvoji rodičia tragicky zahynuli v Mexiku?“
„Ach! To sa pomýlila. Nejako podivná stará pani, zablúdila. Už som to vyriešil,“ mávol rukou a dodal: „Počuj, nezajdeš do obchodu? Čakám Luciu, dcéru šéfa. Treba pripraviť večeru podľa vyššej ligy. Možno medzi nami niečo bude.“
Prižmuril naňho a takmer ho vyhnal von. Keď sa vrátil, pozrel smerom k spálni. Tam, schúlená na kraji postele, sedela jeho matka. Oči ako sklo. Všetko počula.
„Synček… naozaj hovoríš, že sme mŕtvi?“ spýtala sa chvením v hlase. „Prečo klamáš? Kde si nabral toľko hanby?“
Uškrnul sa.
„Mama, nechaj to. Koľko pot„Štyridsať tisíc eur,” zašepkala, no on už vytáhol peňaženku a podal jej päťsto.
