Ten večer by mi srdce vyskočilo z hrudi, keby som nezatla zuby. Pamätám si, ako to začalo — obyčajný telefonát od syna: „Mama, prídeme s Katkou (meno zmenené) k vám na návštevu. Chcela by vás spoznať.“ Hlas veselý, sebaistočný, ako keď človek konečne spraví vážne rozhodnutie. S manželom sme sa na seba pozreli a zažiarili: konečne! Našemu Jankovi to došlo, žení sa. Kedy už prestane byť slobodný!
Janko bol vždy špecifický. Od detstva samostatný, ale tvrdohlavý. Po škole šiel na vojnu a potom — zrazu: „Idem na východ. Pracovať. Zarobím.“ My s otcom v šoku, ale neodrádzali sme ho. Odšiel — a čo sa nestalo, domov začal nosiť dobré veci: ryby, zverinu, huby. Hovoril, že sa mu tam páči, príroda drsná, ale nádherná, ľudia úprimní.
A teraz — rozhodol sa ženiť. Priestrieme stôl, pripravíme chleb a soľ, oblečieme sa najlepšie, sedíme, čakáme. Zvonček. Idem otvoriť. A vtom… takmer som stratila reč.
Na prahu stála žena. Vlastne — najprv som videla len obrovský kožuch z medveďa, a za ním tri deti a náš Janko. Kožuch vošiel dnu, zložil sa — a z neho vyšla drobná, nízka dievčina s hustými čiernymi vlasmi a ostrým, vtáčím pohľadom. Janko predstavil:
„To je Jolana. Moja nevesta.“
Vnútri sa vo mne všetko zrútilo. Dievča len kývlo, deti bez pozvania sa posadili rovno na zem. Jeden si začal vyzúvať topánky, druhý sa hral na parapete. Najmladšie Jolana šikovne priviazala k nohe gauča, aby neutieklo. Všetko prebiehalo v tichu a vo vôni — akoby celé Tatry prišli k nám do bytu v Košiciach.
Prešli sme do obývačky. Postlala som biely obrus, pripravila jedlo. A Jolana rukami (!) začala nandávať deťom. Sebe — vidličkou, ale kývala ňou priamo v ústach. Hovorila stručne, úsečne.
„A deti sú vaše?“ spýtal sa môj manžel, pozeral na tú trojicu na zemi.
„Moje,“ odpovedala bez výrazu.
Vymenili sme si s Jankovým otcom pohľad. Takže teraz to je naša rodina?
„Janko, synku, kde ste sa spoznali?“ spýtala som sa, hlas sa mi triasol.
„V horách, mami. Ona úžasne spieva. To by si počula!“ odpovedal syn s obdivom, ktorého som zrazu prestala rozpoznávať.
„A kde budete bývať?“ vložil sa manžel.
„V srubu môžeme,“ pokrčil plecami Janko.
Vtedy som prestala zvládať. Vyšla som do kuchyne, za mnou manžel. Pozeráme sa na seba — oči ako z vypínača.
„Čo budeme robiť?“
„Neviem,“ rozložil ruky.
Vrátili sme sa. Manžel pristúpil k synovi a bez pohľadu do očí mu podal peniaze:
„Tu máš na hotel. Prepáč, ale nemôžete zostať.“
Janko si povzdychol:
„Vždy ste hovorili — hlavne nech sa ožení, prijmete hociktorú. Tak som ju priviedol.“
Odšli. S deťmi. S kožuchom. S vôňou.
Prešlo štyridsať minút. Zvonenie. Idem k dverám. Stojí znova tá istá skupina. Ale tentoraz — úplne iní. Jolana už bez kožucha, v obyčajnej bunde, vlasy vo vrkoči, oči plné štipky.
„Dobrý deň,“ povedala slušne. „Ospravedlňte nás.“
„Nerozumiem,“ zamrmlala som, ustupujúc nabok.
Janko, s úsmevom, pristúpil:
„Mama, no veď ste stále opakovali: hlavne nech sa ožení. A ja — nechcem. Zatiaľ. Toto je Jolana, moja kamarátka. Rozhodli sme sa urobiť si srandu. Je z Kežmarku, prišla s neterami na návštevu. Nemali kde byť. Tak som vymyslel tento vtip?“
Sedla som si rovno na stoličku v chodbe. Nohy sa podomnou podlomili.
„Synku, rob si, čo chceš, ale takéto veci ma už neděs. Takmer som dostala infarkt!“ vydýchla som.
Vrátili sme sa k stolu. Jolana, teraz úplne iná, pomáhala v kuchyni. Deti sedeli pri stole, smiali sa. A my s manželom sme si uvedomili: áno, starneme. Ale synov vtip sa podaril — strašidelne reálny.
