Ten večer by mi srdce málem vyskočilo z hrude, keby som nemala zovreté zuby. Pamätám si, ako to začalo – obyčajný telefón od syna: “Mami, prídeme s Táňou (meno zmenené) na návštevu. Chceme sa predstaviť.” Hlas veselý, sebaistý, ako keď človek konečne urobí vážne rozhodnutie. S manželom sme sa na seba pozreli a tešili sa: konečne – náš Peťo si dáva dokopy, ide sa ženiť. Kedy už konečne prestane byť slobodník!
Peťo bol vždy špecifický. Od detstva samostatný, ale tvrdohlavý. Po škole šiel na vojnu, a potom zrazu: “Idem na východ. Robiť. Zarobím.” S otcom sme boli v šoku, ale neodrádali sme ho. Odišiel – a naozaj, začal sa vracať s dobrotami: ryby, divina, huby. Hovoril, že sa mu tam páči, príroda drsná, ale krásna, ľudia úprimní.
A teraz – rozhodol sa oženiť. Priestrili sme stôl, pripravili chlieb so soľou, obliekli sme si najlepšie oblečenie a čakalime. Zvonenie pri dverách. Vybehla som otvoriť. A vtedy… málem som stratila reč.
Na prahu stála žena. Vlastne, najprv som videla len obrovskú kožuchovú bundu z medveďa, a za ňou – troch detí a samotného Peťa. Kožuch vošiel dnu, zbavil sa ho – a vynorila sa z neho drobná, nízka dievčina s hustými čiernymi vlasmi a bystrým, vtáčím pohľadom. Peťo predstavil:
“To je Jolana. Moja nevesta.”
Vnútri sa mi všetko zrútilo. Dievča mlčky prikývlo, deti bez pozvania sadli rovno na zem. Jeden si začal vyzúvať topánky, druhý sa hral s parapetom. Najmladšie Jolana rýchlo priviazala k nohe gauča, aby neutekal. Všetko sa dialo v tichosti a s vôňou – akoby celé Tatry vošli do nášho bytu v Prešove.
Prešli sme do obývačky. Na stôl som dala biely obrus, jedlo bolo pripravené. A Jolana rukami (!) začala naberať jedlo deťom. Sebe používala vidličku, ale iba ňou škrabala priamo v ústach. Hovorila stroho, úsečne.
“A deti sú vaše?” spýtal sa môj muž, pozerať sa na tú trojicu na zemi.
“Moje,” odpovedala bez emócií.
Vymenili sme so synovým otcom pohľad. Takže toto je teraz naša rodina?
“Peťo, synček, kde ste sa stretli?” spýtala som sa, hlas sa mi triasol.
“V horách, mami. Ona úžasne spieva. To by si počula!” odpovedal syn s obdivom, ktorého som sa zrazu prestala spoznávať.
“A kde budete bývať?” zapojil sa otec.
“V kolibe sa dá,” pokrčil plecami Peťo.
Vtedy vo mne niečo prasklo. Vyšla som do kuchyne, manžel za mnou. Pozreli sme sa na seba – oči ako tanvier.
“Čo budeme robiť?”
“Neviem,” rozprestrel rukami.
Vrátili sme sa. Manžel pristúpil k synovi a bez pohľadu do očí mu podal peniaze:
“Tu máš na hotel. Prepáč, ale u nás zostať nemôžete.”
Peťo sa vzdychol:
“Vždy ste hovorili – hlavne nech sa ožení, prijmete hociktorú. Tak som ju aj priniesol.”
Odšli. S deťmi. S kožuchom. S vôňou.
Prešlo asi štyridsať minút. Zvonenie pri dverách. Vybehla som. Oni opäť stoja. Ale tentoraz iní. Jolana už bez kožuchu, v obyčajnej bundičke, vlasy vo vrkoči, oči šibalské.
“Dobrý deň,” povedala slušne. “Prepáčte nám.”
“Nerozumiem,” zamrmlala som, ustupujúc nabok.
Peťo sa usmial a pristúpil:
“Mami, vždy ste hovorili – hlavne nech sa ožením, hlavne nech sa ožením. A ja – ešte nechcem. Zatiaľ. To je Jolana, moja kamarátka. Rozhodli sme sa urobiť si srandu. Je z Kežmarku, prišla na návštevu so synovcami. Nemali kde zostať. Tak som si pomyslel – čo tak zahrať scénku?”
Klesla som rovno na stoličku v chodbe. Nohy sa podomnou podlomili.
“Synček, rob si čo chceš, ale takto ma už viac nestraš. Skoro som dostali infarkt!” vydychla som.
Vrátili sme sa k stolu. Jolana, už úplne iná, pomáhala v kuchyni. Deti sedeli pri stole a smiali sa. A my s manželom sme si uvedomili: áno, starneme. Ale ten vtip sa synovi podaril – bol desivý ako život sám.
