Raz v živote sa stane, že nepriateľom v dome nie je cudzí človek, ale tchýňa s úsmevom a plastovou nádobkou plnou podozrivých kariet. Volám sa Katarína, som vydatá druhý rok a, ako sa hovorí, všetko bolo medzi mnou a manželom fajn… kým jeho mama nezačala „zohrievať náš domov“ príliš často. A s takou vytrvalosťou, že aj listonoš nás navštevoval menej ako ona.
Stála som v kuchyni a triedila potraviny v skrini, keď zrazu – zvonenie. Otváram dvere. Samozrejme, kto iný – Zuzana Kováčová, moja tchýňa.
„Katku, servus, priniesla som ti kuracie kari! Čerstvé!“ radostne podáva plastovú krabičku.
Povzdychla som. Od detstva nemôžeme vystáť kari. V škôlke ma ním kŕmili do odporu a manželov otec bol kuchár, čo ho tak prekŕmil kari, že mu z neho doslova rástla červená farba. Hovorili sme o tom. Viackrát. Ale tchýňa to akoby zámerne ignorovala.
„Zuzana, my nejeme kari… Viete to.“
„No nevyhadzovať dobré jedlo! Čo keby ste niekoho pozvali?“ bránila sa.
No nešlo len o tie prekliate kari. Prichádzala čoraz častejšie. Bez ohlásenia. Bez zaklopania. Vrazila dnu ako domáci a začala svoje „kontrolné prechádzky“:
„Ach, čo je to za syr? Taký som ešte nemala, odrežem si kúsok. A pár kusov salámy si zoberiem, aj tak pôjdeš do obchodu. A mimochodom, priniesla som vám kari – treba sa podeliť!“
S každou návštevou jej apetít rástol. A raz prišla nie sama, ale s kamarátkou. Bez volania. Bez opýtania.
„Boli sme v nemocnici – rozhodli sme sa zahriať u vás. Uvaríš nám kávu?“
Kým som ja stála ako príslovečný solný stĺp, tchýňa si už pohodlne hľadala v chladničke, vytiahla džem, syr, keksy a jej kamarátka sa už zasunula za stôl.
Cítila som sa ako cudzinec vo vlastnom dome. Muž len rozpáčil ruky – no veď „mama má dobré srdce“. Dobré srdce? Videla som, ako si schováva našu čokoládu pod kabát. Nebola to pomoc ani starostlivosť – bola to drzá okupácia.
A tak som vymyslela plán. Jemný, no účinný. Na druhý deň som vzala kamarátku Moniku, kúpili sme najhorúcejšie kari, aké sme našli, a bez ohlásenia sme zašli za Zuzanou.
„Servus, išli sme okolo a rozhodli sme sa zastaviť! Priniesli sme vám kari – ochutnajte!“ usmievam sa, tlačiac jej krabičku do rúk.
Tchýňa zbledla. Kari neznáša. Raz ho ochutnala a odvtedy mu hovorí „pálivý špinitý odpad“.
„Urobte si pohodlie, ja sa zatiaľ pozriem, čo u vás máte dobré,“ hovorím a idem k jej chladničke.
Vytiahnem halušky, šalát, koláč – všetko staviame na stôl. Monika sa už hihňá.
„Ach, Zuzana, neurazíte sa? Priniesla som vám kari, tak si musíme vymeniť!“ pridávam s falošnou nevinnosťou.
Zuzana Kováčová sedela ako prikovaná. Slová sa jej nedostávalo. Bolo vidieť, že si to uvedomila. Uvedomila si, aké to je, keď ti v dome vladnú bez opýtania.
Odšla som, poďakovala za „príjemnú návštevu“ a sľúbila, že prídeme častejšie.
Odvtedy sa všetko zmenilo. Tchýňa volá vopred, jej návštevy sú skromné a zriedkavé. Dokonca nám začala nosiť to, čo máme naozaj radi. A žiadne kari. Niekedy naozaj nemusíš hnevať – stačí, keď ľuďom ukážeš zrkadlo.
