V januárový večer, keď za oknom fúkala závej a strhávala zo stromov posledné lístky nádeje, Zuzana sedela pri okne a v rukách svírala kus papiera. Krátky list, popísaný mužským rukopisom, bol rozlúčkou. Päť rokov manželstva sa rozpustilo v týchto riadkoch. Marek odišiel. Len si zbalil veci a zmizol, bez jasného vysvetlenia. Povedal len toľko: „Už nie sme na spoločnej ceste.“
Zuzana nerozumela. Všetko predsa bolo v poriadku. Spolu šetrili na byt, podporovali jeden druhého, delili sa o starosti. Naozaj ho milovala. A on? Jednoducho zmizol, zanechávajúc za sebou prázdnotu a bolesť.
Celú noc plakala. Ráno sa však zovrela a išla do práce. A tam, na jej stole—kvety. Maličkosť, no srdce sa jej zachvelo. „Od koho?“ spýtala sa. „Od Jozefa, nášho IT-čkára,“ zachichotali sa kolegovia. Zuzana sa čudovala. Nikdy si nevšimla, ako jej každý deň prinášal kávu, ako niekedy nechával čokolády s vzkazmi. A teraz—kvety. Proste ich hodila do koša. Bolo príliš skoro.
Ale všetko sa zmenilo. Jozef bol vytrvalý a láskavý. Netlačil, nežiadal—len bol nablízku. Po ôsmich mesiacoch ju pozval, aby sa stretla s jeho rodičmi. Zuzana sa obávala. „Ako ma prijme tvoja mama? Veď som sa nedávno rozviedla…“ spýtala sa. „Moja mama je milá, neboj sa,“ ubezpečil ju Jozef.
Na prvý pohľad vyzerala Jozefova matka, Anna Pavlovna, prívetivo a zdvorilo. Večera prebehla dokonale. Zuzana si oddýchla. Keď ju Jozef o dva mesiace neskôr požiadal o ruku, s radosťou súhlasila. Konečne uverila, že môže byť šťastná.
Ale týždeň pred svadbou Anna Pavlovna zavolala Zuzane a povedala, že ju čaká pri práci.
„Len Jozefovi o tom nehovor,“ naliehala.
Zuzana vyšla von. Anna stála pri aute s vreckom v ruke. „Asi chce prerokovať svadobné detaily,“ pomyslela si. Ale všetko bolo inak.
„Počuj, zlatko, príliš rýchlo si si priviazala môjho syna,“ začala Anna pokojne, no chladne.
„Prepáčte, ale nie je to on, kto mi urobil návrh?“ zarazila sa Zuzana.
„Neviem, čo si tam vymýšľate, ale môjho syna ti nedám. Odíď po dobróm. Nechcem, aby trpel,“ povedala a odišla.
Zuzana stála ako prikovaná. O deň neskôr jej zavolal… Marek.
„Musíme sa porozprávať,“ povedal.
Stretli sa. Rozprávali sa o ničom. Bol pokojný, dokonca sa usmieval. Potom ju pobozkal na líce a odišiel. „Čo to malo znamenať?“ spýtala sa Zuzana sama seba. Odpoveď neprišla.
Večer sa vrátila domov. Jozef ju čakal.
„Ahoj,“ povedal a pobozkal ju na čelo.
„Vyzeráš nejako napätý…“ znepokojila sa Zuzana.
„Poď,“ zobral ju do kuchyne. Tam položil telefón na stôl a povedal: „Pozri sa.“
Na obrazovke bola fotka. Ona a Marek. V objatí. Zachytení v poslednom okamihu. Fotka bola očividne urobená z úkrytu.
„To tvoja mama…“ Zuzana bola na pokraji hysterie.
„Áno, poslala mi to. Ale ty si tam—ona nie. Dovolila si mu prísť blízko. Nemôžem to ignorovať,“ povedal Jozef chladne.
„Neveríš mi?“ jej oči sa zaliali slzami.
„Neviem, čomu veriť. Svadbu odložíme. Odchádzam,“ zobral tašku a vyšiel von.
Zuzana ostala sama. Znovu. Ako v začarovanom kruhu. Zakaždým, keď začala veriť, dúfať, otvárať sa—niekto ju zrazil na kolená. Sedela v kuchyni, spomínala Jozefove slová, Annu Pavlovnú, Markov pohľad, fotografiu.
„Možno som prekliata? Alebo len nezaslúžim šťastie?“ premýšľala, hľadiac do tmy za oknom.
A za stenou—znovu búšila závej.
