Telefón sa mi triasol v rukách, keď som vytáčal číslo. Srdce mi búšilo tak, že som mal pocit, že každú chvíľu vyskočí z hrudníka. „Haló, Zuzka, urobil som, ako si povedala! Nasypal som jej ten prášok do kávy. Čakám, kedy to začne účinkovať, aby som mohol odísť. Ale do čerta, čo to bolo? To sa predsa nedá dávať do kávy! Katka zbledla, je jej zle, akoby vypila jed! Ako som mohol vedieť, že to tak dopadne? Ja predsa nie som doktor!“ Hlas sa mi triasol a v hlave mi víril zmätok z paniky a viny. Ako som sa vôbec mohol dostať do takej situácie?
Všetko začalo pred pár týždňami, keď sa môj život zdal byť na pokraji zrútenia. S Katkou sme boli sedem rokov manželia a posledné dva roky náš vzťah pomaly padal. Neustále hádky, nedorozumenia, jej nekonečné vyčítačky – cítil som, že už viac nezvládnem. Katka sa zmenila: z tej veselj a starostlivej dievčiny, do ktorej som sa zamiloval, sa stala človek, ktorý je stále na niečo nahnevaný. Snažil som sa s ňou rozprávať, ale každý rozhovor skončil hádkou. V jednej chvíli som začal uvažovať, že rozvod je jediné východisko. A potom sa objavila Zuzka.
Zuzka je kolegyňa z práce. Často sme sa stretávali pri káve a vždy vedela vypočuť. Keď som jej začal rozprávať o svojich problémoch, nesúdila, ale súcitila. Postupne sa naše rozhovory stávali čoraz dôvernejšie a cítil som, že s ňou je mi ľahko, ako už dlho nie. Raz, po ďalšej hádke s Katkou, som sa jej sťažoval, že neviem, ako sa z tohto začarovaného kruhu dostať. A vtedy navrhla niečo, čo mi najprv prišlo ako šialenstvo. „Pozri, je jeden spôsob,“ povedala so šibalským úsmevom. „Nasyp jej do kávy niečo. Nič strašné, len prípravok, ktorý ju trochu upokojí. Dám ti prášok, je neškodný.“ Zasmial som sa, mysliac si, že žartuje, ale ona vyzerala vážne. Podala mi malý sáčik a povedala: „Skús to, horšie to nebude.“
Dlho som váhal. Nasypať niečo do kávy manželke? Znelo to ako scéna z lacného thrilera. Ale Zuzka ma presviedčala, že je to len uvoľňujúci prípravok, že Katke pomôže byť kliudnejšia a nám to zlepší vzťah. Bol som tak vyčerpaný z hádok, že som nakoniec súhlasil. Ráno, keď bola Katka v kúpeli, som jej pripravil kávu a s pocitom, že som úplný idiot, som do šálky nasypal štipku prášku. Ruky sa mi triasli, ale presviedčal som sa, že nerobím nič zlé. Veď Zuzka povedala, že je to bezpečné, nie?
Katka si kávu vypila ako obvykle, bez podozrenia. Pozoroval som ju, čakajúc, že možno bude ospalá alebo sa len uvoľní, ako Zuzka sľúbila. Ale po pol hodine zrazu zbledla, chytila sa za brucho a povedala, že je jej zle. Liahla si na gauč, jej dych sa spomalil a ja som prepadol panike. „Katka, čo sa deje? Mám zavolať záchranku?“ spýtal som sa, ale len máchla rukou, že asi zjedla niečo zlé. Vybehol som na balkón a zavolal Zuzke, aby som zistil, čo to sakra za prášok mi dala. Jej pokojný hlas moju paniku len zhoršil: „Jaj, Tomáš, nebuď nervózny, je to len bylinkový prípravok. Možno má alergiu? Daj jej vody, prejde to.“ Ale ja som videl, že Katke je čoraz horšie, a v hlave mi bleskla strašná myseľ: čo ak to bol jed?
Zavolal som záchranku bez toho, aby som čakal, či „to prejde“. Lekári prišli rýchlo, prezreli Katku a okamžite ju odviezli do nemocnice. Jeden z nich sa spýtal, či nezjedla niečo nezvyZoufalý som si uvedomil, že ak sa Katka spamätá, budem musieť čeliť najťažšiemu rozhovoru svojho života.
