Volám sa Nina Štefániková a bývam v pokojnej štvrti na okraji Žiliny. Tu sa všetci poznáme, najmä dôchodcov. A bol tu u nás jeden starý pán – Ján Husár. Nedávno mal osemdesiatdva, no vyzeral čerstvo, aj keď bol trochu a vysušený a zhrbený. Každé ráno naskočil do svojho starého Škody 120 a vyrazil do centra – na dôchodok, do lekárne alebo na tržnicu. Mal aj spoločníčku života – Margitu Kukučkovú, o dvadsať rokov mladšiu, čulú, upravenú ženu s láskavými očami. Večer sa prechádzali za ruky ako školácke za mladi. My, susedia, sme sa na nich s obdivom pozerali a, priznám sa, trochu im aj závideli to ich tiché šťastie.
Ale raz sa v Husárovom dome objavil vnuk. Prišiel z dediny pri Banskej Bystrici – Alexander. Na prvý pohľad skromný chalan, dvadsaťsedem rokov, slušný, trochu hanblivý. Povedal, že v dedine je nezamestnanosť a že sa tam nedá žiť, tak poprosil starého otca, či by mohol u neho chvíľu bývať. Hovoril, že keď si nájde prácu, hneď si nájme byt a privedie si nevestu. Ján neváhal ani sekundu – pustil ho dnu. Veď je to rodná krv, ako by mu nepomohol?
Spočiatku to išlo ľudsky: Sašo behal po pohovoroch, hľadal si prácu. Starý otec mu pomáhal, ako vedel – stravoval ho, obliekal, dokonca mu dával aj drobné peniaze. Margita mu už venovala menej pozornosti – všetko išlo na mladého. Len si povzdychovala, ale chápala: rodina je rodina.
Prešli dva mesiace. Práca vnuka moc netrápila – starého otca dôchodok bol dosť štedrý. Peniaze stačili na cigarety, taxíky a večerné posedenia s kamarátmi. Len tá nevesta z dediny volala takmer každý večer: „Kedy ma už privedieš do mesta?“ Vtedy sa Alexander rozhodol – dal sa zamestnať ako strážny v supermarkete a dostal prvý výplatný lístok.
Ale potom sa stalo niečo, čo vám mrazí krv v žilách. Prišiel k starému otcovi a s najláskavejším pohľadom povedal: „Stará oco, chcem u teba bývať oficiálne. Dajme ti dočasný pobyt, a aby bolo všetko podľa zákona, podpíš mi pár papierov ohľadom bytu. Budem ti zaňho platiť, všetko ako u ľudí.“ Ján, bez toho, aby sa veľmi začítał, podpísal.
O týždeň neskôr sa do bytu nasťahovala Oľga – tá slávna nevesta. Mladá žena s manicúrom a rozmaznaným pohľadom. Čoskoro dvojica oznámila Husárovi, že byt je teraz ich. Ukázalo sa, že podpísal darovaciu zmluvu. Starému mužovi odišlo z tváre. Triasol sa od strachu a poníženia. Nedokázal uveriť, že jeho vlastný vnuk mohol urobiť niečo také podlé.
Mladí sa dlho nehrali. Ponúkli starému mužovi a Margite, aby sa presťahovali do starej chaty v dedine, „na čerstvý vzduch“, že im to bude prospešné. Ale Margita nebola taká, ako si ju predstavovali. Dlhé roky pracovala v televízii, poznala novinárov, advokátov a vplyvných ľudí. Spôsobila taký rozruch, že o situácii hovorili v správach.
Keď susedia zistili pravdu, išli ako jeden muž na políciu. Podali sťažnosť, priviedli svedkov, podrobne všetko popísali. A o pár dní neskôr prišli do bytu ľudia v uniformách. Vnuk pochopil – jeho podvod vyšiel najavo. Pod tlakom verejnosti sa vzdaľ nároku na byt, zbalil si kufre a utiekol s Oľgou späť na dedinu. Lenže nie do svojej – aj tam ho čakalo opovrhnutie. Príbuzní sa od neho odvráDokonca aj jeho vlastná matka mu povedala, že už ho viac nechce vidieť.
