Volá ma do rodičovského domu – a ja nechcem byť služobníčkou jeho rodiny.
Volám sa Zuzana, mám dvadsaťšesť rokov. S manželom – Marekom – sme spolu takmer dva roky. Bývame v Košiciach, v útulnej dvojizbovke, ktorú som zdedila po babke. Spočiatku bol pokoj, Mareko nenamietal proti životu v mojom byte, všetko mu tu vyhovovalo. Ale nedávno, ako sneh na hlavu, oznámil: „Čas, aby sme sa presťahovali do môjho rodného domu, je tam priestor, keď raz budú deti – bude sa kde rozbehnúť.“
Lenže ja sa nechcem „rozbehnúť“ pod tou istou strechou s jeho hlučným kmeňom. Nechcem meniť svoj vlastný byt na príbytok, kde vládne patriarchát a slepá poslušnosť. Kde nie som manželka, ale zadarmo pracujúca sila.
Dobre si pamätám svoju prvú návštevu u nich. Obrovská chata na okraji – tri stá metre štvorcové, nie menej. Bývajú tam svokrovci, Marekov mladší brat Janko, jeho žena Mária a ich tri deti. Kompletná zostava. Hneď ako som vkročila cez prah, dali mi jasne najavo, kde je moje miesto. Ženy k sporáku, muži k televízoru. Kým som sa ešte snažila rozpákať tašku, svokra mi už podala nôž a prikázala mi krájať šalát. Ani „prosím“, ani „ak ťa to neunaví“. Len rozkaz.
A počas večere som sledovala, ako Mária poslušne behá sem a tam, neodváži sa svokre ani slovo odoprieť. Na každú jej poznámMarek na moje slová len potiahol plecami a povedal: “Vždyť sa len starajú o nás, čo je na tom také zlé?”
