„Ty máš vuôbec svedomie? Nemáš deti, a ja som matka!“ — Ako mi švagriná spôsobila škandál na mojej oslave, len aby nemusela vrátiť peniaze
Môj tridsiaty piaty výročný deň som plánovala pokojne, bez veľkých osláv. Ale život, ako už to býva, vie z každej všednej udalosti urobiť drámu. Mesiac pred oslavou mi zavolala Zuzana — sestra môjho muža, s ktorou sme mali napäté vzťahy od prvého dňa.
„Kde budeš oslavovať narodeniny?“ spýtala sa máločivo, akoby už balila kufre.
„Ešte som o tom nepremýšľala,“ vykoktala som zmätene. Bolo príliš skoro na také rozhovory, najmä keď som poznala Zuzanine spôsoby.
„Aha, takže peniaze máš. Požičaj nám s Jozefom päťsto eur. Veľmi potrebujeme, vrátim do dvoch týždňov,“ začala úpenlivo tým plačtivým hlasom, ktorý mi vždy naháňal mráz po chrbte.
Nerada požičiavam, a už vôbec nie ľuďom ako Zuzana. Od prvej chvíle, čo sme sa poznali, sa ma snažila „vymámiť“ peniaze — teraz na deti, teraz na opravu, teraz na údajne pokazený spotrebič. Vždy som odmietla — slušne, ale pevne. Až do tejto chvíle.
„Deti majú horúčku, potrebujú lieky,“ povedala, keď ma dorazila „svätým“ argumentom.
Vzdala som sa. Poslala som peniaze na jej účet. Prešli dva týždne — nič. Prešiel mesiac — ani slovo. Rozhodla som sa, že jej to pripomenem na oslave.
Oslavu sme mali v útulnej reštaurácii. Hostia sa zabávali, zneli pripitky. Ale ja som nemala pokoja. Zuzana s manželom prišli načas, rozprávali sa, jedli, smiali sa, akoby sa nič nedialo.
„Požičala som tvojej sestre päťsto eur na lieky pre deti, sľúbila, že vráti do dvoch týždňov,“ zašepkala som manželovi, keď si všimol moje napätie.
„Nevráti,“ odsekol bez mrknutia oka. „Ona mi už päť rokov dlží dvesto. Poznám ju — peniaze neuvidíš.“
Ale aj tak som sa rozhodla s ňou prehovoriť.
„Zuzana, ahoj. Ďakujem, že ste prišli. Chcela by som sa…“ začala som opatrne, akoby som kráčala po tenkom ľade.
„Všetko je úplne skvelé!“ prerušila ma, pobozkala ma na líce. „Jedlo je božské, najmä ten šalát s kukuricou — dáš mi recept?“
„Ja o inom. Pred mesiacom si si požičala peniaze…“
Zuzana sa zachechtala a zaklonila hlavu:
„Päťsto eur? Kedy som si u teba také peniaze požičala? Vždy si odmietala, také si nepamätám. Vymýšľaš si?“
Zdrnela som.
„Poslala som ti ich na účet, na lieky. Môžem ukázať prevod, ak neveríš,“ povedala som, zatiaľ čo mi horceli líca.
Zuzana na okamih zbledla, ale rýchlo sa spamätala.
„Aha, pravda. To bolo. Len ja si nepotrebné veci nepamätám,“ vyhrkla a prekrížila ruky.
„Sľúbila si vrátiť za dva týždne. Už je to mesiac, rada by som ich dostala späť…“
A vtedy to začalo.
„Ty máš vuôbec svedomie?!“ vykríkla tak nahlas, že sa všetci otočili. „Moje deti boli choré, a ty ma teraz o peniaze žobráš?! Samozrejme, tebe to nerozumieš, veď vlastné deti nemáš!“
Cítila som sa, akoby ma udrela. Zuzana išla do protiútoku.
„A darček? Kúpili sme ti darček! Len sme zabudli doma. Mimochodom, za päťsto eur! Takže sme vyrovnaní. Nečakala som od teba také lakomstvo!“
„Aký darček? Nič ste mi nedali,“ zašepkala som ohromene.
„Zabudli sme! Ale je!“ zasyčela. „Dobre, odchádzame! Jozef, poďme! Tu nás nevážia!“
Jej manžel dožuval kuracie stehno, utrel si ústa rukávom a v tichosti ju nasledoval.
Keď odišli, prišla za mnou svokra — Anna Michalovná. Pokojne ma vzala pod pažu a odviedla ma nabok.
„Sama si vinná, že si dala. Ja svojej dcére nepožičiavam. Ak aj dám, viem, že to neuvidím. Tvojich päťsto eur skončilo na náhrdelníku, čo mala na krku.“
Spomalilo sa mi dýchanie.
„A darček ti nikto nekúpil. Výmysel. Buď rada, že si neplatila zdravím. Ber to ako živú školu,“ podžmurla, akoby mi dávkila múdrosť do života.
Zuzana s nami prestala komunikovať. Prešlo osem mesiacov. Žiadne volania, žiadne správy. A potom zrazu — žiadne blahopelanie. A ona sa urazila.
„Čakala som, že aspoň pošlete prevod,“ zavolala mi s výčitkou.
„A neprišlo ti nič?“ ušklíkol sa môj manžel. „Pozri sa na október minulého roka. Päťsto eur.“
„Veľmi vtipné!“ zasyčela a zavesila.
Odvtedy sme sa neviďali. Stretli sme sa až po piatich rokoch — na pohrebe Anny Michalovnej. O pol roka neskôr sme predali jej byt, rozdeli„Odvtedy uplynulo už desať rokov, no dodnes sa nám ani jeden z nich neozval, a ja som vlastne vďačná, že tak spravili.“
