Hrôzostrašné pochybnosti
Bianka sedela v kuchyni, opretá o stôl, a uprela pohľad do čierneho nočného okna, akoby v ňom hľadala odpoveď. Jej oči boli unavené, tvár sivá. Zrazu sa tiššie škripnú dvere a do kuchyne vošla jej svokra – Alžbeta Ivanovna.
“Čo tu robíš tak neskoro?” spýtala sa a natiahla sa po džbáne s vodou.
“Premýšľam, Alžbeta Ivanovna,” odvetila Bianka takmer neslýchateľne.
Žena sa napila a chcela odísť, no Bianka náhle zdvihla hlavu:
“Zostaňte, prosím. Musíme si porozprávať… Len zatvorte dvere.”
Alžbeta Ivanovna sa zastavila, s naznačeným podozrením:
“Čo sa stalo?”
“Sadnite si. Musím vám… povedať niečo o Jurajovi.”
Svokra posadla, držiac pohár v ruke, a Bianka začala. Čím viac hovorila, tým viac bledla matka jej manžela. To, čo počula, ju zbavilo reči.
“Nie, Bianka, v noci ľudí nevyháňam. S Dievčatkom odídete ráno. Ja idem do práce – zobuďte ma.”
“A čo keby sme odložili rekonštrukciu? S Petrom by sme mohli na chatu v lete, teraz je zima… A Juraj sa práve vráti…”
“Nie. Teraz sú dobré ceny – letož bude drahé a nechcem žiť v prachu.”
“Prach bude aj tak,” opatrne poznamenala Bianka.
“A vaše veci, mimochodom, treba vyniesť. Už som hovorila. Nehraj sa na obeť. Môj syn vás prijal – mohla by si aspoň držať hubu.”
“Veď to je váš vnuk!” vykríkla Bianka.
“Vážne? No Juraj má dcéru s tou, čo je v zahraničí. To je moja vnučka. Ale tento… to ešte treba dokázať.”
Bianka stuhla. Tie slová ju zasiahli ako ranu pod rebá.
“Má takmer štyri roky. Až teraz to hovoríte? A kam mám ísť s dieťaťom?”
“Neviem,” pokrčila plecami Alžbeta Ivanovna. “Je mi to jedno.”
S Jurajom sa Bianka zoznámila pred piatimi rokmi. Nebol krasavec, no zdal sa spoľahlivý. Už nešlo o lásku – obaja boli dospelí, skúsení. Ona – kuchárka v školskej jedálni, on – robotník, ktorý často odchádzal za prácou do zahraničia. Keď otehotnela, hneď navrhol sobáš. Bez svadby, len na úrade.
Žili u jeho matky. Alžbete Ivanovnej sa nepáčilo, že jej dom osídlila cudzia žena, a ešte tehotná. Zvykla si na ticho, samotu, pravidelný rytmus. A teraz – niekto spieva v kúpeľni, šuchá po podlahe, a potom ešte do toho kričiace bábätko. A syn navyše menej pomáhal na chate.
Najhoršie bolo, že neverila v Biankine city. Myslela si, že si Juraja vzal pre úžitok. A pochybovala: je Peter naozaj jej vnuk?
Teraz sa rozhodla pre rekonštrukciu. Vopred nariadila: Bianka s dieťaťom musia odísť. Ona sa bránila – kam? Hoci teta ich prijala. Svokra neustúpila. Všetko ju irítovalo – od hračiek po pach detskej stravy.
Keď Juraj zrazu prestal odpovedať, Bianka sa znepokojila. Nikdy to nerobil. Neskoro v noci nevolala, no ráno – jeho telefón bol vypnutý.
“On ho nikdy nevypína,” povedala Bianka, keď vošla do kuchyne. “Niečo nie je v poriadku.”
“Asi spí,” zamrmlala svokra. “Čo si zrazu tak vystrašená?”
“Každý deň si píšeme. Takto to nikdy nebolo.”
“Zavolaj do práce. Poď.”
Bianka vytočila číslo. O chvíľu zbledla.
“Je v nemocnici. Odviezli ho… zle mu bolo.”
“Čo?!” Alžbeta Ivanovna sa posadila. “Kto to zistil?”
“Jeho… prvá žena. Ona o toBianka zovrela všetku silu v sebe a pevne odvetila: “Teraz už si vyberte, či chcete byť súčasťou našej rodiny, alebo nie.”
