Stará kufor
Zuzka s podráždením vybehla na zápražie a zabuchla s vrátkami tak, že v kôlni zaštekali psy. Zase sa s babkou pohádali. Všetko stále dookola: „Zalej záhonek“, „Pomôž s kompótom“, „Neseď v mobile“. Akoby ona, osemnásťročnej dievčine, nemala v lete lepšie roboty!
„Zuzka! Vráť sa okamžite,“ zakričala za ňou Alžbeta Jozefovna. Ale vnučka už kráčala po prašnej dedinskej ceste, ani sa neobzrela. Kam ísť, nevedela, ale domov sa vrátiť ešte viac nechcela.
Dorazila k jazierku, sadla si na breh a pozerala sa, ako slnko pomaly zapadá za les. Ukrutná krivda ju dúsila: na rodičov, ktorí odišli do Nemecka za prácou a nechali ju samu; na babku, ktorá ju namiesto toho, aby ju pustila do mesta, zatiahla do tejto diery. Zuzka už bola prijatá na univerzitu, pred ňou nový život – a ona tu musí nosiť po pivnici sklenice.
Nasledujúce ráno babka zaklopala na izbu:
„Zuzka, pomôžeš, prosím? Treba odniesť sklené poháre do pivnice. Sama po tých schodoch nezídem.“
S nechutou sa Zuzka zdvihla, umyla a šla. Poháre boli ťažké a schody staré. Nosila ich po pár kusoch. Na poslednom spustení si v rohu pivnice všimla zaprášený, časom ošúchaný kufor.
„Babka! Čo je to za kufor v kúte?“
„Netuším… Asi tvoj dedo ho tam nechal. Ja som do pivnice nešla, odkedy nás opustil.“
Zvedavosť Zuzku pohltila. Nevšímajúc si babkine namietania, vytiahla kufor na svetlo. Tkanina ošúchaná, zámok zhrdzavený.
„Nechaj tú špinu,“ zamrmlala Alžbeta Jozefovna. „Kto vie, čo tam je.“
Ale Zuzka už prehrabávala staré košele, fotky a nejaké poznámky. Na samom dne ležal úhľadný obálka. Na nej bolo napísané: „Katke. Odpustiť a porozumieť.“ Písmo bolo zreteľné – dedovo.
„Môžem?“ spýtala sa vnučka, pozrela sa na babku.
Ta prikývla. Zuzka začala čítať. List bol dojímavý. V ňom dedo Ján prosil istú Katku o odpustenie. Hovoril, ako veľmi ju miloval a ako všetko zmaril nedôverou. Stála tam dátum – 1969. Babka zbledla.
„To bolo… rok po našej svadbe,“ zašepkala.
„Možno by sme to nemali rozhýbať,“ ticho povedala Zuzka.
„Nie. Teraz musím vedieť. Kde je to miesto, o ktorom písal, ‚kde som jej zničil sny‘?“
Neskoro večer babka poprosila vnučku, aby našla lístky do mesta pod Trenčínom.
„Len to urob. Musím tú ulicu vidieť.“
Na druhý deň cestovali vlakom spolu. Cesta bola dlhá a celú ju babka rozprávala. O mladosti, o tom, ako stretla Jána, ako si ho z lásky vzala. A predsa v nej vždy bolo tieň obavy, že nebol celý jej.
Keď prišli, zavolali si taxík a vybrali sa na adresu z listu. Dom bol drevený, upravený. Kým stáli pri bráne, ozval sa hlas:
„Hľadáte ma? Z dôchodkového?“
Obrátili sa. Pred nimi stála žena okolo osemdesiatky, pevná, s jasnými očami.
„Dobrý deň. Prepáčte, nepoznáte Katku Malú?“ spýtala sa Alžbeta Jozefovna.
„To je moja dcéra,“ usmiala sa stará pani. „Len žije už dlho v Košiciach.“
„A Jána Hrušku poznáte? Ja som jeho vdova…“
Žena ich pozvala dnu. Predstavila sa ako babka Marína. Povedala, že kedysi tu Ján slúžil. Katka, jej dcéra, tu pracovala ako zdravotná sestra. Boli zamilovaní, chceli sa vzBabka Marína pokojne dodala: „Niekedy je lepšie nechávať minulosť spať.“
