Zobral mi dve karbanátky a povedal, že by som mala schudnúť. Za šesť rokov manželstva som porodila troch detí a teraz sa bojím, že ostanem sama.
Mám tridsaťšesť rokov. Za tých šesť rokov sme s manželom vychovali tri úžasné deti: Tomáš má päť, Zuzka tri a najmladšiemu, Miškovi, je len pol roka. Vždy som si predstavovala veľkú rodinu, ale netušila som, aká to bude drina – fyzicky, psychicky, no proste ľudsky. Život sa zmenil na nekonečný beh, kde som vždy na pokraji vyčerpania.
S Erikom sme sa stretli, keď som mala takmer tridsiatku. Kým všetky kamarátky už dávno boli vydaté a starali sa o deti, ja som stále behala medzi prácou a domovom, sama. A zrazu prišiel on – vysoký, športový, charizmatický. Už vtedy mal dobré miesto – vedol oddelenie v právnickej firme. Nikdy by mi nenapadlo, že taký muž sa zaujíma o mňa.
O tom, že to myslí vážne, som sa presvedčila, keď ma osobne predstavil svojej mame. Alžbeta Ivanovna bola milá, inteligentná žena, ktorá ma hneď zaujala. Bola zo mňa nadšená a takmer sama prinútila syna, aby sa so mnou oženil. Vzali sme sa rýchlo, skoro ako v americkom filme. A potom prišli tri tehotenstvá za sebou.
Prvý sa narodil Tomáš, a ja dala výpoveď v práci. Potom Zuzka, a nakoniec Miško. Do práce som sa už nevrátila. Všetko je na mne: staršie deti nechodia do škôlky, Tomáš má krúžky, Zuzku učím doma, a celý čas mám v náručí bábätko. Milujem svoje deti, sú úžasné, ale už nemám ani silu, ani… seba.
Kedysi som vážila 49 kíl. Chodila som do posilňovne, behávala ráno, starala sa o seba. Teraz mám osemdesiat. Môj deň je kaša, plienky, úlohy, polívka, upratovanie, večerná scéna, a zas znova. Na šport nemám ani čas, ani energiu. A keď sa snažím, deti hneď prídu a začnú ma ťahať za rukávy, lezte mi do náručia.
Erik zo začiatku z mojich zmien robil žarty. Volal ma „buchtička“, „moja sladká medvedica“. Potom však vtipy postupne zmizli. A s nimi aj jeho trpezlivosť.
V piatok sme večerali. Dala som si na tanier tri karbanátky. Pozrel sa, mlčky dve vzal a vrátil späť na panvicu.
„Mal by si schudnúť. Ak ma začne zaujímať iná, bude to len tvoja chyba,“ povedal pokojne, bez pohľadu do očí.
Ztuhla som. Akoby mi vrazil nožom do srdca. Chápem, že som sa zmenila. Že som unavená. Že už nie som tá, do ktorej sa zamiloval. Ale som naozaj vinná, že som dala všetko rodine? Že nespávam, lebo jednému rastú zuby, druhý nechce jesť brokolicu a tretí zas stratil zošit? Nezaslúžim si aspoň trochu pochopenia?
Rada by som si zašla na masáž, dala si manikúru, prefarbila vlasy. Ale peniaze nie sú. Všetko idie na deti, krúžky, jedlo, hypotéku, pomoc svokre. Erik dobre zarába, ale výdavkov máme kopu. A samozrejme, on musí vyzerať dobre – veď je šéf. Ja si môžem pobehovať v starom župane. Lenže v zrkadle sa čoraz menej poznám. Šaty nesedia. Nohavice nejdú zapnúť. Všetko mi príde nesprávne a cudzie.
Niekedy mám pocit, že už nie som žena. Len tieň. Kŕmiace, utierajúce, upratujúce, ale necítiace, nesnívajúce. Jediná, kto nás ešte drží pokope, je moja svokra. Volá, príde, pomôže s deťmi. A ja dúfam, že mu nedovolí odísť. Že nepremrhá všetko, pre čo som žila posledných šesť rokov.
Niekedy sa bojím: čo ak jedného dňa zbaliť kufre a odíde? Nechá ma samu s troma deťmi a tieňom seba samej? Nechcem veľa. Len aby si spomenul, prečo ma miloval. A videl, že som stále tá istá žena. Len strašne, strašne unavená.
