Môj syn predal náš byt a ani nás neupozornil. Všetko sme mu dali, a zostali sme s ničím.
S manželom Jánom sme sa zobrali, keď sme mali obaja dvadsaťtri rokov. Už vtedy som bola tehotná, ale našťastie sme obaja stihli dokončiť pedagogickú fakultu. Naše rodiny neboli bohaté, nemali sme žiadne „zlaté dno“ – ani vplyvných príbuzných, ani úspory. Od prvých dní sme sa museli oháňať, aby sme prežili.
Takmer som nešla na materskú. Nemala som mlieko – možno od stresu, možno od neustáleho hladovania – a tak sme syna čoskoro prešli na umelú výživu. V jedenástich mesiacoch sme ho dali do jaslí. Tam sa naučil jesť lyžičkou, chodiť na nočník a zaspať bez kolísky. A my sme sa s Jánom vrátili do práce – najprv sme prenajímali byt, potom sme sa presťahovali do internátu, našetrili sme na garsónku a neskôr sme kúpili dvojizbový byt v dobrom obvode.
Pred pár rokmi sme kúpili záhradku pri Bratislave. Ján tam postavil pekný drevený domček: dve izby, kúpeľňa, kachličková pec. Priniesli sme si tam nábytok, zriadili záhradku. Zdalo sa, že konečne môžeme žiť pokojne. Máme len štyridsaťšesť rokov, pred nami celý život.
Ale náš syn, Tomáš, sa v tých istých dvadsaťtroch rokoch rozhodol oženiť. Jeho nevesta, Zuzana, bola z bohatej rodiny, obaja dokončili právo. Jej rodičia mali peňazí – trojposchodový dom, drahé autá, vlastnú firmu. Ich dcéra samozrejme chcela svadbu v luxusnej reštaurácii, limuzínu, medové týždne a… vlastný byt.
S manželom sme sa pred synom vždy cítili previnilo. Celé detstvo prežil v škôlkach, školách a krúžkoch – lebo my sme boli zarytí do práce. Snažili sme sa to vynahradiť darčekmi: hračky, oblečenie, výlety, doučovanie. Na osemnástiny sme mu darovali staré, no funkčné auto. Keď študoval, platili sme mu školu. A teraz sme mu nemohli odmietnuť. Dali sme mu všetky naše úspory na svadbu a… prenechali sme mu náš byt, presťahovali sa na záhradku.
Zuzanini rodičia mali iný prístup – do dcéry investovali: kúpili jej zlaté šperky, kožuch, nábytok. Syn bol spočiatku vďačný, ale postupne sa menil. Volal stále menej. Najprv chodil raz za dva týždne, potom raz za mesiac. Až prestal prísť úplne.
Raz sme stretli na trhovisku našu starú susedu a mimochodom nám povedala:
„Vy neviete, že váš byt niekto prenajímá? Tomáš so Zuzanou bývajú u jej rodičov, vraj je tam pohodlnejšie.“
Manžel zbledol. Len tak tak sa udržal na nohách. Hneď sme synovi zavolali. V odpovedi sme počuli chladné:
„Vy ste mi ten byt dali sami. Moja žena nechce bývať vo vašej „panelákové diere“, a prenajímať si niečo sami je drahé. Nech nám nájomníci platia.“
Keď sme sa pokúsili hovoriť o dôvere a úcte, vykríkol:
„Celý život som bol chudobný! Iné deti majú rodičov, ktorí niečo dokázali, a ja mám vás! Učiteľov, čo vedia hovoriť len o morálke! Už sa hanbím pred svokrom, že moji rodičia sú obyčajní učiteA teraz stojíme pred prázdnym bytom, s tichou nádejou, že raz mu to všetko dôjde.
