„Kým sa nerozvedie, nedostane od nás ani cent!“ Povedala som dcére, že jej už viac nepomôžem, pokiaľ neopustí toho lenocha.
Naš dom sa čoraz častejšie triešti od hádok – nie medzi mnou a manželom, ale kvôli zaťovi. Ten človek, ktorého si moja dcéra vybrala za manžela, je lenivý a nezodpovedný až hanba. Už viac ako rok nepracuje – občas si niečo privyrobí, no väčšinou sedí doma. Dcéra ťahá celú rodinu sama, vychováva dve malé deti a je na materskej dovolenke. A on? On len existuje.
Samozrejme, dcéra nemôže plnohodnotne pracovať – malé dvojčatá vyžadujú neustálu starostlivosť. Ponúkla som pomoc. Ale s podmienkou. Áno, tvrdou a jasnou: nedostane ani euro, kým sa s tým parazitom nerozvedie. Lebo pomáhať jej znamená v istom zmysle živiť aj jeho. A ja už nehodlám platiť za niekoho lenivosť.
Hneď od začiatku sa mi Roman nepáčil. Dúfala som, že to medzi nimi prejde, že sa spamätá. Ale bohužiaľ – dali si svadbu. Mládež, láska, ilúzie – zahmlili jej rozum. A teraz zase my riešime následky.
S manželom sme im darovali starú babičkin byľ. Predtým tam bývali nájomníci a bol to náš jediný príjem okrem dôchodkov. Ale mladí nemali peniaze na nájom, tak sme im vyšli v ústrety. Iba som žiadala – dajte tam aspoň kozmetickú opravu, čerstvý náter, aby to bolo pre deti príjemné.
Roman aj tu ukázal, aký je:
„Ja sa s tým nebudem babrať. Nie mô som remeselník, som humanista. Nech to robia tí, čo na to majú. Treba najať odborníkov.“
A za čo, prosím pekne? Ani na skrutkovač si nevydelal. Všetko, čo vie, je filozofovať a sťažovať sa, aký má smolu. Večer pracovať nemôže, vo víkendy „musí odpočívať“. Zvykol si, že mu všetci musia.
Keď som mu otvorene povedala, že je lenoch, urazil sa. „Ste ku mne nespravodlivá.“ A dcéra? Namiesto toho, aby ma aspoň trochu podporila, začala ma obviňovať:
„Kvôli vám sme sa opäť pohádali. Prečo sa miešate?“
Rozhodla som sa odstúpiť. Ale jasne som jej povedala: ak si to vybrala, nech si to aj nesie. Nech nebehá so zdvihnutou rukou. Keď som však zistila, že čaká druhé dieťa, vlastne dvojčatá, srdce mi puklo. Myslela som si, že Roman sa spamätá, ale nie – nulová reakcia. Všetko sme museli zaobstarať my. Doriešili sme opravy, hľadali detské postieľky, vodili ju k lekárom. On? Stále na gauči, s notebookom.
Zuzana sa sílila, čo mohla, ale bolo vidieť, že začína chápať, s kým spojila život. Spoločnými silami sme aspoň nejako pripravili byľ. Všetko krvopotne vlastnými rukami. On samozrejme neskôr niečo kúpil v zľave, ale to nie je výraz zodpovednosti. Ak máš rodinu, musíš by sa správať ako muž. A on? Je to len nájomník v dome, kde všetko robia iní.
Potom sme zistili, ako vôbec vyjde s peniazmi – našli sme u nich kreditku. Ani slovo nám nepovedali. Tajili to. A potom – telefonát:
„Mami, nezvládame. Pomôž…“
Bola som zúrivá.
„Zuzana! Porodila si deti s človekom, ktorý ani žiarovku nevymení! Ako si to chcela sama utiahnuť?“
„Máme len dočasné ťažkosti…“
„Aké?! Máte bývanie, máte rodičov, ktorí to všetko ťahajú. A on? Ani prácu si nájsť nevie – raz je mzda nízka, raz treba ďaleko cestovať, raz mu nevyhovujú zmeny!“
„Mami, ty nechápeš… On hľadá! Len nechce pracovať za drobné!“
„A my žijeme z tých drobných! Ty, tvoje deti, on – na náš účel!“
Už toho bolo dosť. Nech mUž jej neostáva nič iné, než sa rozhodnúť – či bude ďalej trpieť jeho nemužnosť, alebo konečne začne žiť pre seba a pre svoje deti.
