Dnes som si opäť uvedomila, že už mám dosť. Keď svokra, Alžbeta Ivanovna, na chvíľu vyšla z kuchyne, svokor, Ján Vasiľovič, sa ku mne otočil a príkazovým tónom povedal: „Barbora, zohrej mi to kura, už je studené!“ Zamrzla som. Čo to má byť? Teraz som tu ako služka? Ak chceš, zohrej si to sám, chcela som vykríknuť, no miesto toho som len pohladkala mačku, čo sa mi púšťala okolo nôh, a odpovedala: „Ján Vasiľovič, nie som vaša posluhovačka, zohrejte si to sami.“ Pozrel sa na mňa ako na vzbúrenku a ja som cítila, ako vo mne vrie. Nebolo to len o kureti – bola to hranica, ktorú neprekročím.
S manželom Erikom bývame sami, no každú nedeľu chodíme k jeho rodičom na večeru. Alžbeta Ivanovna varí tak, že sa za ušami zapráši, a vždy sa teším na jej plnené papriky a rozprávanie. Ján Vasiľovič väčšinou mlčí, sedí na čele stola ako generál a len občas niečo zamrmle. Zvykla som si, že rád rozkazuje – „podaj soľ“, „zober tanier“. Nikdy som si z toho nerobila hlavu, ved staré zvyky sa ťažko menia. No tentoraz to prehnal.
Ten večer sme jedali pečené kura so zemiakmi. Alžbeta Ivanovna ako vždy krúžila po kuchyni, pridávala nám, a ja som jej pomáhala upratať. Keď vyšla na balkón pre kompót, Ján Vasiľovič si asi pomyslel, že nastal jeho čas. Sedela som, hladila ich mačku Čiki, čo sa mi tulila do klína, keď počujem: „Zohrej to kura!“ Najprv som si myslela, že som počula zle. Pozeral sa na mňa, akoby som mala vyskočiť a behať okolo neho. A ja som po práci, unavená, v krásnych šatách, prišla na návštevu, nie pracovať.
Moja odpoveď ho šokovala. Zamračil sa, zamumlal niečo o „mládeži, čo nemá rešpekt“. Rešpekt? A čo rešpekt ku mne? Pomôcť by som aj vedela, ale to nebola prosba, ale rozkaz, akoby som bola jeho slúžka. Alžbeta Ivanovna sa vrátila, vycítila napätie a spýtala sa: „Čo sa deje?“ Chcela som povedať pravdu, no Ján Vasiľovič ma predbehol: „Nič, len Barbora nechce pomôcť starému človeku.“ Pomôcť? Zohriať kura je teraz hrdinský čin? Len som povedala: „Alžbeta Ivanovna, vždy pomôžem, ale nie som služobná.“
Cestou domov som to Erikovi povedala. Ako vždy, sa to snažil zmierniť: „Barbi, otec to nemyslí zle, len je zvyknutý, že mama všetko robí.“ Aha, a preto mám ja sedieť ako poslušná? Pripomenula som mu, že nie som proti pomoci, ale tón Jána Vasiľoviča bol, akoby som im mala nosiť drevo na vodu. Erik sľúbil, že to s otcom vyrieši, no viem, že nemá rád konflikty. „Poviem mame, ona ho upokoji,“ dodal. Alžbeta Ivanovna by možno aj naozaj zasiahol, vždy ma háji, ale nechcem, aby kvôli mne bolo napätie.
Teraz premýšľam, čo ďalej. Chvíľu ma lákalo nabudúce proste sedieť a nehýbať prstom – nech si Ján Vasiľovič zohreje sám. Lenže viem, že to je detinské, a Alžbetu Ivanovnu nechcem uraziť – nie je to jej vina. Druhá časť ma chce s ním rozprChvíľu som váhala, no nakoniec som sa rozhodla, že ak to príjde znova, poviem to čo najláskavejšie, ale pevne – rodinný pokoj je dôležitý, no nie na úkor môjho sebavedomia.
