Nočo si myslíte? Pred dvoma týždňami do Veľkej noci prišli príbuzní mojej svokry, Zdenky Jozefovnej, a podľa všetkého nemajú v pláne odísť.
Ja, Alžbeta, už ani neviem, či sa smiať, či plakať. Títo hostia sú už taký darček, a zdá sa, že sa rozhodli premeniť náš dom na svoju osobnú ubytovňu. A Zdenka Jozefovna miesto toho, aby ich usmernila, len prikyvuje a kŕmi ich koláčmi. Ani nehovorím o mojom manželovi, Jozefovi, ktorý sa tvári, ako keby to nebola vôbec jeho vec. Tak som sa rozhodla vám to všetko povedať, lebo ma zaujíma, komu skôr prasknú nervy – mne alebo im.
Všetko začalo tým, že som sa jedného rána zobudila na hluk v kuchyni. Myslím si, možno ma Jozef chce prekvapiť a vari raňajky? Samozrejme! Prídem tam a celá delegácia: teta Mária, jej muž Karol a ich dcéra Simona, všetci z nejakého zapadákova, kde je podľa ich rozprávania nudnejšie ako v našej mrazničke. Prišli „na Veľkú noc“, ale očividne si myslia, že sviatok začína o dva týždne skôr. Zdenka Jozefovna, žiaruca ako veľkonočné vajíčko, už horúčkovito varila kapustnicu. „Alžbetka, veď to sú príbuzní! — hovorí. — Treba ich uvítako ako sa patrí!“ A ja sa pozerám na tie kufre v chodbe a viem: to bude na dlho.
Teta Mária je žena hlučná ako siréna. Hneď od dverí začala rozprávať, ako je u nich všetko drahé a u nás „hlavný raj“. Pritom sa okamžite dala do prehliadania nášho domu. „Jéžiš, Alžbeta, prečo máte také zaprášené záclony? A čo je to za škvrnu na koberci?“ — pýta sa, ale zároveň špekuje v skrini, ako keby kontrolovala, či som práčku správne zložila. Zatrela som zuby a mlčala, ale vnútri som vrela. Karol, jej muž, bol úplný opak – tichý ako múr. Celé dni sedí v obývačke, pozerá televíziu a prosí, aby mu „prepnuli na rybársky kanál“. A Simona, ich dvadsaťročná dcéra, žije v mobile, no zároveň stíha zožrať polovicu našich zásob. Raz som prišla do kuchyne a ona dojedáva môj obľúbený jogurt. „Jaj, myslela som, že je to pre všetkých!“ — hovorí. Pre všetkých? Áno, ale nie pre teba, Simonka!
Zdenka Jozefovna miesto toho, aby jemne naznačila, že by už mohli ísť, len pridáva olej do ohňa. Každý deň varí, ako keby bola svadba: kapustnica, pirohy, vyprážaný rezeň, buchty. A príbuzní, samozrejme, sú v rauši. „Zdenka, ty si naša živiteľka!“ — cukruje teta Mária a zároveň si pýta prídavok. Skúšala som hovoriť so svokrou, že možno by už nemuseli tak rozmaznávať? Ale ona len zložila ruky: „Alžbeta, ako môžeš? Veď to sú príbuzní! Prídu raz za sto rokov!“ No jasné, a podľa všetkého sa chystajú zostať ešte ďalších sto.
Jozef, môj muž, je v tejto situácii majster neutrality. Hovorím mu: „Jozo, porozprávaj sa s mamou, nech im povie, že už je čas ísť domov.“ A on: „Alžbetka, vydrž, sú to predsa hostia.“ Hostia?! Už ani nemáme dom, ale hostel! Dokonca sa aj do kúpeľne chodím podľa rozvrhu, lebo Simona tam hodiny fotí selfíčka. A včera teta Mária ponúkla, že mi „pomôže s upratovaním“ a tak vydrhnula moju obľúbenú panvicu, že na nej už nič neusmažím. „Myslela som, že tak to bude lepšie!“ — povedala. Lepšie… pre smetisko.
Najsmiešnejšie je, že si už plánujú ďalšie veci. Teta Mária už oznámila, že chce zostať do prvomájových osláv, aby „videla, ako sa tu robia raňajky“. Karol sníva o tom, že pôjde s Jozefom na ryby, a Simona žiada, aby ju zobrali do obchoďáku, lebo u nich v dedine „nie sú normálne šaty“. Sedím a rozmýšľam: kedy vlastne odídu? A hlavne, ako to mám prežiť bez nervového kolapsu?
Už som začala vymýšľať plány, ako sa ich zbaviť. Možno povedať, že u nás začína rekonštrukcia? Alebo že ideme na dovolenku? Ale Zdenka Jozefovna, zdá sa, je z tohto návalu nadšená. Včera dokonca navrhla usporiadať veľkonočnú hostinu a pozvať aj susedov. „Nech všetci vidia, aká sme súrodiná rodina!“ — hovorí. Súrodiná, lenže ja sa už cítim ako cudzinec vo vlastnom byte.
Jediné, čo ma zachraňuje, je zmysel pre humor. Večer, keď všetci zaspať, nalievam si čaj a predstavujem si, ako píšem knihu s názvom „Ako prežiť nájazd príbuzných“. Boli by tam kapitoly o tom, ako schovať jedlo, ako sa usmievať, keď sa chce kričať, a ako nezabiť svokru za jej pohostinnosť. A vážne, viem, že je to dočasné. Oni odídu a náš dom bude opäť náš. Ale zatiaľ len počítam dni do Veľkej noci a modlím sa, aby teta Mária nechcela zostať do leta.
Zaujímalo by ma, má niekto podobných príbuzných? A ako to zvládate? Lebo ja som už na pokraji, ale nevzdám sa. Možno sa do Veľkej noci stanem majstrom dzenu. Alebo aspoň naučím schovávať jogurty tak, aby ich Simona nenašla.
