Dnes som si spomenul na našu svadbu a jeden veľmi zvláštny dar. Bolo to pred rokom, keď sa Zuzana a ja sme sa mali brať. Svadobná hostina bola v plnom prúde, keď oznámili, že príde čas darčekov. Prví nás pozdravili Zuzanini rodičia. Potom pristúpila moja matka, Alžbeta Jozefová. V rukách držala veľkú škatuľu s jasnomodrou mašličkou.
„To je niečo! Čo by to mohlo byť?“ šepkala Zuzana vzrušene.
„Netuším. Mama to predo mnou tajila,“ odpovedal som bezradne.
Dohodli sme sa, že darčeky rozbalíme až na druhý deň. Zuzana navrhla začať práve s tým od maminej škatuľky. Keď sme rozviazali mašličku a zdvihli vieko, zhľomili sme sa.
Už dávno som si všimla, že Peter má jednu zvláštnosť – nikdy si bez dovolenia nevezme ani len drobnosť.
„Môžem zjesť poslednú cukrík?“ pýtal sa nesmelo, keď v miske zostala jediná karamelka.
„Samozrejme!“ čudovala som sa. „Nemusíš sa pýtať.“
„Tak som zvyknutý,“ usmial sa a rýchlo rozbalil obal.
Až po pár mesiacoch som pochopila, odkiaľ táto jeho ostýchavosť pramenila.
Raz ma Peter zoznámil so svojimi rodičmi – Alžbetou Jozefovou a Jánom Michalom. Najprv sa mi svokra zdala byť milá. Prvý dojem sa však rýchlo rozplynol, keď nás pozvala k stolu.
Pred nás postavili dve taniere, na ktoré nám dala po dve lyžice zemiakov a malú pliešku. Peter rýchlo dojedol a potichu požiadal o prídavok.
„Koľko ešte môžeš?! Jeden hore-dole, a už žobráš!“ nahlas sa nahnevala Alžbeta Jozefová, čo ma hlboko zahanbilo.
Keď si prídavok vyžiadal aj Ján Michal, ochotne mu naložila plný tanier. Sotva som dojedla, šokovaná tým, ako svokra zjavne nemá rada vlastného syna.
Neskôr, pri plánovaní svadby, sa Alžbeta Jozefová ukázala ešte jasnejšie. Vadilo jej všetko: prstene, reštaurácia, jedlo.
„Prečo také výdavky?! Dali sa nájsť lacnejšie veci!“ hovorila s výčitkou.
Prvá som to už nevydržala.
„Nechajte nás rozhodovať samých!“ vybuchla som. „Sú to naše peniaze a naša voľba!“
Urazená Alžbeta Jozefová prestala volať a pohrozila, že na svadbu nepríde.
Dva dni pred obradom prišiel za nami Ján Michal sám.
„Synku, pomôž mi s darčekom,“ požiadal ma a viedl ma k autu.
Ukázalo sa, že nám kúpil práčku – aby sme neboli závislí od jeho náladovej manželky. Priznal, že sa s Alžbetou Jozefovou pohádali. Považovala aj tento dar za príliš drahý.
Na svadbe sa Alžbeta Jozefová predsa len objavila – v nádherných šatách, pricestovala taxíkom. Správala sa slušne, odovzdala nám škatuľu s modrou mašličkou a potom sa stratila v dave.
Nasledujúce ráno sme netrpezlivo rozbalili jej dar. Čakanie sa zmenilo na sklamanie.
„Utierky?“ zamrmlala Zuzana nedôverčivo.
„A ponožky,“ dodal som s ťažkým nádychom, keď som vytiahol dvojicu froté ponožiek. „Otec mal pravdu… Mama nám dala prvé, čo jej padlo pod ruku. Ťažko uveriť, že sa stala takou lakomou. Bol by lepší žiadny dar.“
Ale tím to neskončilo. Po pár dňoch mi Alžbeta Jozefová zavolala, aby… sa pýtala, čo kto daroval.
„No povedz! Čo dala svokra? A strýko Jura? Čo darovali Zuzanine kamarátky?“ dopytovala sa.
Neochotný rozoberať darčeky, krátko som odpovedal:
„Mama, to sa ťa netýka. S Zuzanou sme spokojní.“
A po prvý raz v živote som sa necítil vinný.
Život nás učí jednej veci: dobrota sa nemeria cenou daru. Ale úcta, rovnako ako láska, sa prejavuje v maličkostiach. A tých u Alžbety Jozefovej, bohužiaľ, už nezostalo.
