Miroslav išiel vychátraným autobusom po zaprášených cestách k rodičom na predmestie Bratislavy a srdce mu sťažovala úzkosť. Mal im povedať správu, ktorá by im zmenila život – o rozvode s manželkou. Ale to, čo počul v rodinnom domčeku, ho zrazilo do kolien. Jeho starí rodičia, ktorých považoval za vzor pevnej rodiny, mu oznámili, že sa sami rozvádzajú. Táto dráma zatienila všetko, čo im chcel povedať. Teraz stojí pred rozhodnutím, ktoré zmení jeho život, a v duši mu búri strach, vina a zmätok.
Správa o rozvode s Danicou mu nedávala pokoj. Mohol mlčať, ale zvesti v ich malej osade sa šírili rýchlo. Danica by mohla v záchvate hnevu zavolať rodičom, alebo by brat či sestra v rozhovore niečo vyzradili. Miroslav sa rozhodol, že radšej sám príde s pravdou, aby nebol nútený sa neskôr ospravedlňovať. Vedel, že život je nepredvídateľný a chyby robí každý.
Vyzváňal na známe dvere a otvoril mu otec, Ján Štefanovič, s pochmúrnou tvárou, akoby už vedel, prečo syn prišiel.
„Ahoj,“ zavrčal. „Dobre, že si prišiel. Poď dnu.“
„Ahoj, oco,“ odpovedal Miroslav, no v hlave mu zahnala myseľ: „Už to niekto prezradil? Mama je doma?“
„Doma, doma,“ odsekol otec podráždeno. „Kam by išla? Sedí tam ako rozmaznaná panička.“
„O čom to hovoríš?“ nechápal Miroslav. „Čo sa deje?“
„To, že ja už mám dosť!“ zjavene vykríkol otec, otočil sa a so zlostným frflanim odišiel do obývačky.
Zmätený Miroslav ho nasledoval. V obývačke otec dopadol na gauč so skríženými rukami. Matky, ktorá zvyčajne sedávala s pletením, nebolo vidno. Nahliadol do spálne a videl ju – Annu Pavlovnú, ako stojí pri okne. Jej tvár bola temnejšia ako búrkové mraky.
„Prišiel si?“ opýtala sa chladne. „Už si odišiel od Danicy, alebo len plánuješ?“
„Ako vieš?“ srdce mu poskočilo. „Prečo sa pýtaš?“
„Pretože potrebujem vedieť, či si už našiel nový byt, alebo nie!“ vyhŕkla matka ostro.
„Aký byt?“ zameral sa.
„Ten, v ktorom budeš bývať po rozvode!“ vyrazila bez váhania.
„Zatiaľ nie,“ priznal Miroslav. „Ale ako ste vedeli, že sa chcem rozviesť?“
„Vedeli sme,“ zamrmlala matka ponuro. „Takže, synak, ponáhľaj sa s hľadaním, lebo ja idem bývať s tebou!“
„Čože?“ Miroslav stál ako prikovaný, neveriac vlastným ušiam.
„Nie!“ zatriasol sa z obývačky otcov hnevný hlas. Objavil sa v dverách, s očami plnými zúrivosti. „S Miroslavom budem bývať ja! Ty tu ostan, veď byt je na teba!“
„To ani náhodou!“ vykríkla matka. „Nebudem žiť v tomto dome, kde je všetko presiaknuté tvojou tvrdohlavosťou!“
„Stačí!“ Miroslav prebehol pohľadom medzi nimi. „O čom to vôbec rozprávate? Kam chcete ísť?“
„Tam, kam ty!“ vyhlásil otec. „Výborne, synak, že si sa včas rozhodol rozviesť! Veď si chytrák!“
„Prečo výborne?“ cítil, ako sa mu pod nohami triešti zem.
„Lebo je to ako naschvál! My s matkou sa tiež rozvádzame!“ vybuchol otec.
„Čože?!“ Miroslav zľadovel. Čakal výčitky, namiakto dostal ránu, ktorá ho zrazila.
„Dosť!“ pokračoval otec. „Ty si dospelý, ja nikomu nič nedlžím. My s matkou sme si už navzájom na nervy, rovnako ako ty s Danicou. Odídem s tebou a budeme bývať ako chlapi!“
„Nie, so synom budem ja!“ prerušila ho matka. „Ty mi netreba, ale jemu sa ešte zídem. Bez ženy by sa stratil, a ja viem variť. Či nie, Miško? Veď máš rád mamine výpečky?“
„A ja snáď neviem variť?“ zapenil sa otec. „Ja uvarím lepší boršč či perkelt ako hociktorá kuchárka!“
„Cha!“ uškrnela sa matka. „Kedy si naposledy niečo uvaril? Pred päťdesiatimi rokmi?“
„No a čo? Muži zvládnú všetko! Ženy nepotrebujeme, len práčku, mikrovlnku a veľkú chladničku!“ rozhorčil sa otec.
„Čo to učíš syna?!“ nahnevala sa matka.
„Prestaňte!“ zahrmel Miroslav, ktorý to už nevydržal. „Zbláznili ste sa? Máte takmer osemdesiat a kecáte ako deti! Pozrite sa na seba!“
„A ty sám!“ spustili rodičia súčasne. „Ty máš skoro päťdesiat a správaš sa ako chlapec! Nedovoľ si nás poučovať! Radšej si vyber, s kým pojdeš do nového bytu!“
„A kto vám povedal, že sa sťahujem?“ vybuchol Miroslav. „My s Danicou máme vlastný byt!“
„Ako to?“ užasla matka. „Veď sa rozvádzaš!“
„Kto vám to povedal?“ spýtal sa.
„Danica. Tvoja sestra nám previedla, si jej volal a všetko povedal,“ odpovedala matka.
„Ja sa nerozvádzam!“ pevne povedal Miroslav. „Bol to len vtip!“
„Vtip?“ otec sa odfukoval. „A my sme sa už tešili na nový život, plánovali… A ty nám to pokazil?“
„Hej, Miško,“ zamrmlala matka. „Takto niečím žartovať sa nesmie. Rozpálil si nás na zmenu, a teraz – vtip… No dobre, ešte chvíľu spolu vydržíme.“
„Ale pamätaj si, syn,“ dodala, „ak si to rozmyslíš a naozaj sa rozvedieš, ja s otcom sme prví v rade, aby sme bývali s tebou. Chápeš?“
„Chápem,“ pochmúrne prikývol Miroslav. Uvedomil si, že rozvod s Danicou, o ktorom uvažoval, sa asi neuskutoční. „Pôjdem už.“
„Kamže?“ znepokojila sa matka. „Prišiel si len tak? Chceš sa najesť?“
„Netreba,“ odmietol. „Chcel som vás len navštíviť. A zdá sa, že nie nadarmo. PrestaMiroslav kráčal po chodníku s pocitom, že rodičia mu v skutočnosti dali najväčšiu lekciu o láske a rodine.
