Vieš, mám takú situáciu… Po pôrode ma svokra tak láskavo obklopila starostlivosťou, že som sa neudržala a rozplakala sa. A moja mama? Ani nezatelefonovala.
Existuje také slovenské porekadlo: “Čo oči nevidia, to srdce nebolí.” Čoraz častejšie na to myslím po rozhovoroch s mamou. Akoby by zabudla, že má nielen syna, ale aj dcéru. Akým iným spôsobom si vysvetliť jej ľahostajnosť?
Keď som skončila strednú školu, odišla som z rodnej dediny, lebo som tam nevidela budúcnosť. Chcela som sa dostať von, niečo dokázať vo veľkom meste. Študovať na univerzite, získať povolanie, postaviť si život. Tam som stretla aj manžela, vzali sme sa a o chvíľu sme mali dieťa. Keby nie svokor so svokrou, bolo by to pre nás neuveriteľne ťažké.
Rodičia manžela nám pomohli s prvým vkladom na hypotéku. Dokonca sme u nich dva roky bývali, aby sme si našetrili na vlastné bývanie. Bolo to náročné, ale zvládli sme to. Svokra sa pre mňa stala blízkou osobou, veľa ma naučila, vždy mi pomohla. Ale aj tak som snívala o vlastnom kúte. Nie preto, že by som ju nemala rada – len som chcela, aby naša rodina mala svoj priestor.
No mama… Moja mama bola v mojom živote prakticky neprítomná. Občasné telefonáty, a to hlavne na to, aby sa postarovala o svoje problémy alebo rozprávala o môjom bratovi. Počas celého rozhovoru sa ma ani raz nepýtala, ako sa mám. Ale ja som vedela, aké máty známky, aké rifle nosí a ako vyrastol sa cez leto. Toto bolo normálne už od čias môjho štúdia na univerzite. Nikdy ju nezaujímalo, ako mi išli skúšky, no vždy sa chválila bratovými jednotkami z telesnej.
Zvykla som si. Ale keď sme s manželom konečne kúpili vlastné bývanie a zobrali hypotéku, zavolala som jej, aby som sa podelila o radosť. A čo? Ani nepočúvala. Mala dôležitejšiu udalosť – brat sa žení!
“Predstav si, taká milá dievčina! Dcéra tety Márie, nepamätáš ju? O mesiac svadba! Toľko starostí!”
Rozprávala sa nadšene o prenájme sály, výbere šiat, zozname hostí… Spomenula som si, ako pred mojou svadbou hovorila, že svadba je plytvanie peniazmi. Nakoniec neprišla ani ona, že je chorá. Dodnes si myslím, že jednoducho nechcela.
Brat mal vtedy devätnásť, nevesta osemnásť. Kde brali peniaze na svadbu? Zrejme mama s tchýňami prispeli. A nám? Povedali: “No, príďte tiež, ak budete môcť.” Neprišli sme. Bolo veľa práce a úprimne, ani sme nechceli. S bratom sme mali vždy chladné vzťahy a na mamu som bola nahnevaná.
Prešlo pol roka. Mama znova zavolala. Nie aby sa opýtala, ako sa máme, ale aby oznámila novinku: kúpili bratovi a jeho žene byt vedľa svojho domu.
“Načo hypotéka? Predali sme babkin byt, tchán s tchýňou tiež prispeli, všetko sme dali dokopy – a kúpili!”
Babkin byt… Mama vždy hovorila, že si ho nechá na starobu – bude ho prenajímať. Keď sme s manželom a dieťaťom bývali v podnajme, ani ju nenapadlo ponúknuť nám ten byt. Ani cent sme od nich nedostali. A tu – darčeky, starostlivosť, pomoc.
Ale najbolestnejší okamih prišiel, keď som otehotnela. Hrozne som sa bála. Chcela som, aby pri mne bola mama. Aspakóni v začiatku. Ponúkla som sa, že zaplatím cestu – len nech príde. Ale nemohla. Povedala, že ma neteľku – bratovu dcéru – bolí nosík, a ostala s ňou. A predsa nevesta má určite tiež mamu. Ale to je jedno.
Moja svokra okamžite pochopila, čo sa deje. Prišla do pôrodnice, objala ma, pomohla mi zbaliť veci, pripravila domov. Po pôrode bola pri mne každú minútu. Krmila, upratovala, chodila s dieťaťom na prechádzky, a ja som len ležala a plakala – vďačnosťou. A mama? Mama, keď dostala odomňa SMS o narodení vnučky, odpovedala: “Gratulujem.” A to bolo všetko. Ani hovor. Ani otázka, ako sa mám, ako je bábätko, ako prebiehal pôrod.
Prešli dva týždne – ani slovo. Potom aj tak zavolala, ale len aby sa pochválila, že “malá už skoro chodí”. Teda bratova dcéra. Počúvala som v tichosti a potom som len zavesila. Odvtedy nevolám. A ona tiež nie.
Možno je to tak lepšie. Unavilo ma cítiť sa nepotrebná. Mama zjavne verí, že má len jedno dieťa a jednu vnučku. Nech si teda myslí. Lenže srdce od toho nebolí menej…
