— Takže nepríde… — povzdychne si Valentína Jozefová s horkosťou v hlase. — S manželom sme sa už ani nenervujeme, zvykli sme si. Vždy to isté. Najprv sľuby, potom ticho.
— Čo sa stalo tentoraz? — pýtam sa. — Svojerka opäť nedovolila? Pamätám si, že ste s ňou nikdy nevychádzali príliš dobre…
— Možno nedovolila. Hoci syn nikdy priamo nepovedal, že ho ona drží. Ale je to vidieť… Kedysi chodieval častejšie. A teraz? Nič. Našla spôsob, ako ho udržať pri sebe. Dokonca strechu asi budeme musieť opraviť s robotníkmi, pretože syn, ako vidíte, nemôže vyhovieť ani jeden deň. — Valentína sotva potláča hnev.
Ide o jej štyridsaťročného syna Janka. Odísť z rodnej dediny pred dvanástimi rokmi, usadil sa v krajskom meste, pracuje ako mechanik. Kedysi všetko robil sám, teraz už len dohliada. Oženil sa v meste, kúpil si byt. Všetko sám. Jeho ženu, Danicu, našiel neskoro — obaja už neboli mladí, keď sa dali dokopy.
— S nikým pred ním vážne nechodila, — pokračuje Valentína. — A ja viem prečo. Má príšerný charakter… ťažký. Hneď od prvého pohľadu sme sa nezhodli. Snažila som sa, úprimne. Ale ona… akoby od začiatku rozhodla, že som jej nepriateľ.
— Párkrát som ju počula po telefóne, — pridáva sa susedka, — akoby sa mu posmievala, aj keď len pozdraví. Nerozumiem, čo na nej ten chlap videl.
Danica sa takmer nestýka s Janovými rodičmi. Raz za rok, s jej veľkým dovolením, môže k nim prísť. A to aj tak — bez nej. Tento rok Janko sľúbil, že príde na jar — pomôcť s opravou strechy. Lístky si kúpil. Ale svokra, ako sa neskôr ukázalo, všetko prekazila.
— Je tehotná, — hovorí Valentína so zlosťou. — Teraz, ako vidíte, ju prý nemôže nechať samu. Hoci už je dospelá žena, sestrička, čo by sa jej mohlo stať? Dva týždne mu to vkladala do hlavy. Najprv sa bránil, ale potom…
— Ako to teda vyzerá? — krúti hlavou Valentínin manžel. — Čo ju, vodí ju za ruku do práce? Jej rodičia sú nablízku, nech pomôžu oni. Prečo sa musí vzdávať všetkého kvôli nej?
— Presne tak, — súhlasí Valentína. — Som si istá, že to navrhla jej matka. Hovorí mu, nech ju nepúšťa, čo ak sa vráti a rozvedie sa. Jej mladšia dcéra, mimochodom, takto ostala s dieťaťaťom sama. Teraz žije u rodičov.
— Ale Janko predsa nie je taký, — namietam. — Je poctivý. A prečo by nemohli prísť spolu?
— Čo ty! — mávne rukou Valentína. — Danica s ním nikdy nepríde. Môj muž jej raz zavolal — po tom, čo mu spôsobila takú scénu, mi prikázal, aby som už synovi vôbec nevolala. Zbytočné.
— A čo mu povedala?
— Že od neho stále niečo chceme. Že ho držíme ďaleko od jeho rodiny. Že už nemá silu s nami bojovať. Že dovolenku má tráviť s manželkou a dieťaťom, nie „dovŕšať rozmarom starých“. A že náš dom jej netreba, nech si ho necháme.
— Aká drzá! A syn?
— Hovorí, že nemôže. Že nechce to vyhrotiť. Že sa bojí o tehotenstvo. Chápem to. Ale nie je to spravodlivé. Vychovali sme ho, dali sme mu všetko. A teraz nemôže prísť ani na jeden deň?
Valentínin manžel to nezvladol. V záchvate hnevu povedal synovi, že už na neho nečaká — najme si robotníkov, všetko zaplatí sám. A nech si sedí s ženou, keď je pre neho teraz dôležitejšia ako rodičia.
— Lenže on to nechápe, — povie Valentína potichu. — Žien môže byť veľa… Ale rodičia sú len jedni. A nie sú veční…
