Eva bola milenka. Nemala šťastie na manželstvo. Zostala slobodná až do tridsiatky, kedy sa konečne rozhodla nájsť si muža.
Najprv nevedela, že Ján je ženatý, ale on sám to neskôr neprestal skrývať, keď si uvedomil, že Eva sa k nemu upnula a zamilovala sa. No ani raz mu nevyčítala. Naopak, vyčíňala si sama sebe za tento vzťah a za svoju slabosť k nemu. Cítila sa menejcená, keďže si nevčas našla ženícha, a čas utekal. Aj keď, pozorne sa na ňu pozrieť – nebola zlá: nie kráska, ale milá, trošku plnoštíhla, čo jej možno pridávalo na veku. Jej vzťah s Jánom nevediel nikam. Nechcela zostať navždy len milenkou, ale ani sa ho nedokázala vzdať. Bála sa zostať sama.
Raz ju navštívil bratanec Mišo. Bol v meste prechodom kvôli služobnej ceste. Zastavil sa u sesternice na pár hodín, dlho sa nevideli. Jedli v kuchyni a rozprávali sa ako v detstve o živote. Eva sa mu vyrozprávala o svojom súkromí. Povedala všetko úprimne, aj s pláčom.
V tom ju zavolala suseda, aby sa pozrela na jej nákupy. Eva sa na dvadsať minút vzdialila. Práve vtedy zazvonili. Mišo išiel otvoriť, myslel si, že sa vracia sesternica, keďže dvere boli odomknuté… Na prahu stál Ján. Bratanec hneď pochopil, že to je Evin milenec. Ján sa zmiatol, keď uvidel v jej byte statného chlapa v teplákoch a tričku, ktorý si pochúťkal chlebík s klobásou.
„Eva je doma?“ – nedokázal vymyslieť nič lepšie.
„Eva je v kúpelni,“ – rýchlo sa zaradil Mišo.
„Prepáčte, kto ste vy?“ – nevedel sa spamätať Ján.
„No, ja som jej snúbenec. Časom manžel… A vy s akým účelom?“ – Mišo sa prišiel bližšie a schytil ho za gate. „Nie si náhodou ten ženatý frajer, o ktorom mi Eva rozprávala? Počúvaj dobre. Ak ťa tu ešte raz uvidím, zhodím ta zo schodov, chápeš?“
Ján sa uvoľnil z jeho úchopu a rýchlo utiekal dole po schodoch.
Čoskoro sa Eva vrátila. Mišo jej povedal o návšteve jej „priateľa“.
„Čo si to urobil? Kto ťa o to prosil?“ – zaplakala Eva. „Už sa nevrátí.“
Sadla si na gauč a zakryla si tvár rukami.
„Nie, nevrátí sa, a je to dobre. Dosť už fňukania. Mám pre teba výborného chlapa. Vdovec z nášho mestečka. Ženy sa mu po smrti manželky ponúkajú, ale on všetky odmietal. Vyzerá to, že chce byť ešte chvíľu sám. Takže. Po služobke sa znova zastavím, buď pripravená. Poď so mnou do mestečka. Spoznám vás.“
„Ako to?“ – prekvapila sa Eva. „Nie, Mišo, ja tak nemôžem. Neznámy človek. A čo by som tam robila… Hanba. Nie.“
„Hanba je spať s cudzím mužom, nie zoznámiť sa so slobodným. Nikto ťa k nemu do postele netlačí. Poď, hovorím ti, veď Lubka má narodeniny.“
Za pár dní už boli Eva a Mišo v mestečku. Jeho žena Luba pripravila stôl v záhrade pri kúpeli. Prišli susedia, priatelia a Mišov kamarát – vdovec Adam. Susedia Evu dávno poznali, ale s Adamom sa stretla prvýkrát.
Po úprimnom rozprávaní sa Eva vrátila do mesta. V duchu si všimla, že Adam bol veľmi tichý a skromný. „Asi ešte prežíva manželku. Chudák muž. Takých úprimných už veľa nie je,“ – pomyslela si.
O týždeň neskôr, cez víkend, niekto zazvonil. Eva nikoho nečakala. Otvorila dvere a prekvapilo ju, kto stál na prahu – Adam s taškou v ruke.
„Dovolte, Eva, bol som tu prechodom. Na trh a do obchodov som prišiel. Keďže sa už poznáme, povedal som si, že sa zastavím,“ – nesmelo povedal pripravenú vetu.
Eva ho pozvala dnu. Jej prekvapenie neprešlo, ale ponúkla mu čaj, začínala tušiť, že jeho návšteva nebola náhoda.
„Takže, kúpil si všetko, čo si potreboval?“ – spýtala sa.
„Áno, veci sú v aute. A toto je pre vás.“ – Adam vybral z tašky malý buket tulipánov a podal ho Eve.
Vzala si kvetiny a jej oči zažiarili. Sadli si v kuchyni popíjať čaj a rozprávali sa o počasí a cenách na trhu. Keď dopili, Adam poďakoval a chystal sa odísť. V predsieni pomaly a roztržito obliekal kabát a obul topánky. Potom, už na prahu, sa zrazu otočil k Eve a povedal:
„Ak teraz odídem a nepoviem to, budem to ľutovať. Eva, celý týždeň som myslel len na vás. Úprimne. Ste mi uviazli v srdci. Sotva som sa dočkal víkendu. A hneď som prišiel. Adresu som si vyžadal od Misa…“
Eva sa začervenala a sklopila pohľad.
„Veď sa tak málo poznáme…“ – odpovedala.
„To nič, nič. Hlavne, či vám nie som protivný? Môžeme sa oslovovať ty?… Ja viem, že nie som žiadny zázrak. Okrem toho mám malú dcérku, osem rokov. Teraz je u starých rodičov.“
Adam sa triasol od nervozity.
„Dievčatko – to je pekné. To je šťastie,“ – zasnívala sa Eva. „Vždy som chcela mať dcéru.“
Adam, povzbudený jej slovami, uchytil Evu za ruky, pritiahol ju k sebe a pobozkal.
Po bozku sa na ňu pozrel. V jej očiach boli slzy.
„Či som ti nepríjemný?“ – spýtal sa, „zdá sa…“
„Nie, práve naopak. Ani som od seba nečakala… Je to sladké a pokojné. Nič neokrádam od nikoho cudzieho…“
Odvtedy sa stretávali každý víkend. A za dva mesiace sa Eva a Adam zosobášili a začali žiť v mestečku. Eva si našla prácu v škôlke. O rok neskôr sa im narodila dievčatko. Tak vyrástli dve dcérky v ich rodA každý rok na výročie svadby Adam priviezol Evi tieto isté tulipány, aby si pripomenuli, ako všetko začalo.
