Veronika bola priama ako fúrik. Kolegovia ju poznali ako ženu, ktorá nikdy nekrúti a povie všetko narovinu. Nebolo dôležité, či to chcete počuť, alebo nie.
Napríklad, Eva celé ráno koketovala s novým administratívnym pracovníkom. Medzitým rýchlo vybavovala objednávky. Neprechádzala kanceláriou, skôr lietala. “Dúfam, že vieš, že jeho manželka je práve v pôrodnici?” spýtala sa Veronika. A tak z koketovania nič neostalo.
Alebo Zuzana, ktorá sa už roky snažila prestať fajčiť. Skúšala náplaste, žuvačky, dokonca kúpila „zázračnú“ elektronickú cigaretu. Každých tridsať minút vybehla na „dymku“. Veronika ju však zarazila: “Videla si vôbec zloženie tej tvojej zázračnej cigarety? Ja tiež nie. Nikto ho nevidel. Zaujímavé, že?”
Každý sa Veronike vyhýbal. Nikto nechcel byť terčom jej ostrého jazyka. Ale jej to bolo jedno. Pravda predsa ostala pravdou. Lenže koho taká pravda zaujíma?
Keď odišla na stáž do zahraničia, všetci si oddýchli. Fajčili za rohom, flirtovali s novými klientmi, v piatky oslavovali a objímali sa v tmavých kútoch kancelárie. Ženatí, slobodní…
O tri týždne neskôr sa Veronika vrátila. Zvykla chodiť v strojom oblečení, na vysokých podpätkoch, s hustou vôňou drahého parfému a dokonalým make-upom. Teraz však prišla v ošúchaných džínsach a dlhom svetri, ktorý bol o dva čísla väčší. Žiadna kosmetika, vlasy stiahnuté do nedbalého drdola. Slnečné okuliare nesňala, kým nezmizla vo svojej kancelárii. Namiesto ťažkého parfému jemná vôňa „Pravda“ od Calvin Klein.
A čo bolo najdôležitejšie – nič nekritizovala. Nepripomenula sekretárke, že opäť nepripravila dokumenty na rannú poradu. Nepohoršovala sa nad administratívcom, ktorý neustále telefonoval s manželkou. Prešla okolo šanónov, v ktorých sa hrabal právnik. Nič ju nezaujalo.
“Neuspela na stáži,” uzavrel právnik.
“Je chorá,” domnievala sa sekretárka.
“Zamilovala sa!” zachechtala sa Eva.
“A preto má sveter o dve veľkosti väčší?” priškrnúrila prekladateľka.
“V každom prípade máme o hodinu poradu. Radšej sa pripravme, než tu klebetíme.”
Lenže o hodinu neskôr sa v konferenčnej miestnosti neobjavila. Všetci čakali, nervózne pozerali na hodinky.
Vtedy administratívca, ktorý sedel pri okne, zvolal:
“Pozrite sa tam!”
Všetci sa zhromaždili pri okne.
Naproti v útulnej kaviarni sedela ich Veronika. Ale bola iná. Nie preto, že mala rozpuštěné vlasy a žiadny make-up. Nie. Proti nej sedel muž a niečo jej rozprával. A ona sa smiala.
**Ich** Veronika. **Smiala sa.**
Nikto nemohol odtrhnúť oči od okna. Ako keby chceli overiť, že to naozaj je tá istá Veronika – ostrá, nepríjemná, podráždená. A teraz? Úplne iná.
“Úprimne, ráno som nenašla svoju blúzku,” povedala Veronika mužovi a usmiala sa. “Preto som si obliekla tvoj sveter.”
“Viac sa mi páčiš bez neho,” odpovedal.
Veronika sa zardela a ľahko ho udrela do ramena.
“Prestaň.”
“Nemôžem,” naklonil sa k nej. “Musíme čo najskôr skončiť a ísť ku mne. Alebo k tebe. Je mi to jedno. Odvtedy, čo sme sa stretli na letisku, všetko je inak.”
“Súhlasím.”
“Mimochodom,” pošepkal, “máš ten sveter naruby.”
“Doriti!”
“Takže určite ideme ku mne, aby sme ho doličili.”
Rozosmiala sa. Vytiahla telefón a vytočila číslo.
V konferenčnej miestnosti všetci počuli, ako zazvonil telefón na recepcii.
“Spoločnosť vás vítajú! Veronika Pavlovičová? Áno… Čakajú vás na porade. Nepridete? Och… Chorá? Rýchlo sa zotavte!”
Sekretárka ihneď vbehla do miestnosti.
“Naša Veronika ochorela!” vykríkla.
“Vidíme,” prikyvol administratívca a všetci upreli pohľad na Veroniku, ktorá, úplne zdravá, sadala do auta s neznámym mužom. “Bude tam aspoň pár dní. A nemá zmysel jej volať alebo písať.”
“Prečo?” nechápala sekretárka.
“Už si niekedy prišla do práce v svetri, ktorý máš naruby?” usmiala sa Eva. “A potom si nosila slnečné okuliare, aby nikto nevidel, akú úžasnú noc si zažila. Keď ti je úplne jedno, že nemáš make-up. Keď ti je všetko ukradnuté, pretože myseľou si stále s ním.” Sekretárka spracovávala informáciu. Ostatní tiež.
“Ochorela”, “Neuspela na stáži”… Ja som povedala – zamilovala sa. A teraz je naša Veronika iná.”
“Na dlho?” zamračil sa administratívca.
Eva mu významne pozrela do očí.
“No, to už závisí od vás, mužov.” A vyšla z miestnosti.
Niekedy stačí jediný muž, aby ukázal, že pravda nemusí byť vždy ostrá. Niekedy stačí láska, aby zmenila človeka. A niekedy stačí sveter naruby, aby sme pochopili, že život je oveľa viac ako práca.
