Teraz mám sedemdesiat rokov. Som osamelá ako palec. Stala som sa bremenom pre vlastnú dcéru.
“Dcerka, príď dnes večer… Prosím ťa, bez teba to nezvládnem.”
“Mami, mám kopu práce! Už ma unavuje tvoje fňukanie. Dobre, prídem…”
Nezvládla som to a rozplakala sa. Bolelo to. Ako nožom do srdca. Vtom sa mi vybavili bezesné noci, dlhé roky, keď som všetko ťahala sama, aby som ju, moju Zuzku, vychovala. Dala som jej celý život. Toto je vďaka?
Asi som sama vinna. Príliš som ju rozmaznávala, príliš som jej dovolila. A keď mala jedenásť, stretla som muža… prvýkrát za dlhé roky som cítila, že aj ja môžem byť ženou, milovanou, žiadanou. Ale Zuzka spravila taký škandál, že som sa s ním musela rozísť, aj keď mi srdce krvácalo.
Teraz mám sedemdesiat. A som sama. Úplne sama. Mám kopu chorôb, len s ťažkosťami chodím. A moja jediná dcéra… je dvadsať rokov vydatá a, zdá sa, že je pre ňu jednoduchšie predstierať, že matku vôbec nemá. Áno, má troch detí – mojich vnúčat. Ale vidím ich len na fotkách. Prečo? Ani neviem…
“Čo sa ti tentoraz stalo?” odsekla Zuzka, keď vošla do bytu.
“Predpísali mi injekcie. Ty si sestra, mohla by si mi pomôcť…”
“Čo, mám sem teraz chodiť každý deň? To si ma, mami, za hlúpu?”
“Zuzka, nemôžem ísť von – na chodníkoch je ľad…”
“A zaplatíš mi? Nepracujem zadarmo! Nebudem sem lietať z lásky k tebe!”
“Ja nemám peniaze…”
“Tak potom čau, mami. Nájdi si niekoho iného!”
Ráno som vyšla z domu dve hodiny pred ordináciou, aby som stihla doktorku. Pomaly som kráčala po ceste, ťažko som dýchala a utierala slzy. Nikdy by ma nenapadlo, že tohto sa dožijem…
“Paní, poďte bez fronty, prosím… Je vám zle? Pláčete?”
Bola to mladá žena s láskavými očami. Zastavila sa pri mne v chodbe, položila mi ruku na plece.
“Nie, zlatko, plačem z úplne iného dôvodu…”
A tak sme sa rozprávali. Ako na spovedi som jej vyliala dušu. Pretože už som nemala s kým. Volala sa Jana. Bydlela len dva bloky odo mňa. Po tom stretnutí začala často chodiť na návštevy, nosila mi nákupy, pomáhala s domácnosťou.
A na narodeniny prišla len ona. Iba Jana.
“Nemohla som vás v tento deň nepochváliť. Veľmi mi pripomínate moju mamu… Tak pekne sa mi pri vás cíti,” povedala a objala ma.
A vtedy som pochopila – stala sa mi bližšou ako rodná dcéra. Chodili sme na prechádzky, jazdili sme von, trávili sme spolu sviatky. Starala sa o mňa ako o vlastnú.
Dlho som rozmýšľala, ale napokon som sa rozhodla – prepísala som na ňu byt. Najprv ani nechcela, odmietala. Ale ja som trvala. Bola to moja vďaka za teplo, ktoré mi dala. Vedela som – nie je z tých, čo konajú dobro pre výhodu.
Časom ma zobrala k sebe – už bolo pre mňa ťažké žiť samu. Môj byt sme predali. Aby potom Zuzka nezačala súdiť s Janou, nevyvolávala problémy.
A viete, dcéra si na mňa spomenula až o rok neskôr. Prišla s obvineniami a hrozbami. Kričala, že som zradkyňa, že mi praje smrť. Asi počítala s bytom a ja som ju “sklamala”. Vtedy Janin manžel vstal pri dverách a potichu, ale pevne povedal:
“Choďte. A už sem nechodte. Viete, že tu nie ste vítaní.”
Tak tak… Cudzí ľudia boli bližšie ako vlastné dieťa. Bolí to, je to hanba, je strašné, ako ľahko sa stráca ľudskosť. Ale keby som si mohla znova vybrať, znova by som si vybrala Janu. Lebo ona je moja rodina. Skutočná.
