Starica si hrá s našimi nervami: simuluje chorobu, alebo volá o pomoc?
Volám sa Zuzana. Mám 37 rokov, som vydatá, mám matku, ktorá má 56, a starú mamu, staricu Annu, ktorá už oslavila 85. Žijeme v malom mestečku na severnom Slovensku, kde zimy sú tvrdé a cesty medzi domami sa zdajú nekonečné, obzvlášť keď po nich v noci letíš zasneženými ulicami.
Starica Anna, napriek vysokému veku, tvrdohlavo žije sama v starom drevenom dome na okraji mesta. Odmieta sa presťahovať k mame, aj keď tá jej opakovane ponúka útulok a starostlivosť. Starica tvrdí, že jej dom je jej hrad, a nikto ju z neho nedostane. Lenže v poslednej dobe sa jej samota zdá byť neznesiteľná, a tak si našla spôsob, ako nás držať v neustálom napätí.
Začala nám s mamou takmer každý deň volať so žalostnou správou, že sa „cíti strašne zle“. Jej hlas v telefóne sa triepe, sténá, hovorí, že „ju pichá pri srdci“ alebo že „ju nohy neudržia“. My s mamou, hodíme všetko za hlavu a ponáhľame sa k nej, s päsťami zvieranými od strachu. Keď prídeme, vždy uvidíme to isté: starica ako zázrakom ožije. Už je na nohách, ponúka nám čaj s domácim lekvárom a dokonca sa snaží žartovať. A my stojíme zmätené, so srdcom búšiacim ako zvon, nevediac, či sa smiať, alebo plakať.
S mamou sme už unavené z tejto hry. Každý takýto hovor je ako úder blesku, ale nemôžeme to len tak mávnuť rukou a neprísť. Čo ak je to tentoraz naozaj vážne? Čo ak neprídeme a stane sa niečo neodvratné? Tá myšlienka nás prežíra, nedáva nám pokoja. Bojíme sa, že ak jej volanie ignorujeme, nikdy si neodpustíme, ak sa jej niečo stane.
Všetko to začalo pred rokom. Pamätám si, ako sme s mamou leteli k staričke o štvrtej rápo, v zamieške, ani poriadne oblečené. Ja som bola v nočnej košeli, mama v starej bunde navyše cez pyžamo. Mysleli sme, že ju zastihneme na smrteľnej posteli, no ona nás privítala s úsmevom a povedala, že „len jej skočil tlak“. O pol hodiny neskôr už vytiahla svoje slávne marhuľové lekvár a volala nás za stôl. Boli sme v šoku, no vtedy sme to zhodili na náhodu.
Snažili sme sa prísť na to, čo sa deje. Presviedčali sme starú mamu, nech si dá vyšetriť zdravie v nemocnici, ale ona odmietala so slovami, že „tí lekári len ťahajú peniaze“. Tak sme k nej priviezli doktora domov. Pozorne ju vyšetril, zmeral tlak, vypočul srdce a povedal: na svoj vek je v úplne dobrom stave. „Potrebuje viac spoločnosti,“ dodal doktor, pozerajúc sa na nás s mamou. „Navštevujte ju častejšie, a hovory ustúpia.“ Lenže ako sa mýlil!
Aj tak sa snažíme venovať jej čas. Bývam hodinu cesty od nej, mama kúsok bližšie, ale po práci, v zápche a únave, nie je možné chodiť každý deň. O víkendoch sa stávame: raz ja jej donesiem jedlo a posedím s ňou pri čaji, raz mama príde upratať. Na sviatky sme vždy spolu, s darčekmi a kyticami, aby sme ju potešili. Ale zdá sa, že jej to nestačí. Chce viac – našu pozornosť, naše nervy, náš čas.
Mama už starici Annu viackrát ponúkla, nech sa presťahuje k nej. Dá jej najlepšiu izbu, bude o ňu starať, no starica je neoblomná. „Nechcem byť vám na obtiaž,“ hovorí, a potom zas v noci zatele s ťažkosťami. „Radšej zdochýnem vo svojom dome.“ Tie slová nás režú ako nožom, ale čo už môžeme robiť?
Desiatky krát sme staričku žiadali, nech nevolá, ak naozaj nie je zle. Vysvetľovali sme jej, že každý takýto hovor je stres, strach, stratené hodiny spánku. Ale ona akoby nepočula. Alebo počuť nechcela. Jej telefonáty pokračujú, a my s mamou sme stále v pasci: ísť, alebo nie? Ignorovať, alebo uveriť? Bojíme sa urobiť chybu, bojíme sa zmeškať chvíľu, keď bude pomoc naozaj potrebná.
Niekedy si myslím, že starička sa len nudí. Chýba jej teplo, rozhovory, smiech. Možno tie hovory sú jej zúfalý pokus udržať nás blízko. Ale prečo si vybrala takú krutú metódu? Prečo nás núti žiť v neustálom strachu? Neviem nájsť východisko. Milujeme starú mamu, ale jej hra s našimi nervami nás vyčerpáva. A predsa, kým bude volať, budeme chodiť. Lebo ak neprídeme a niečo sa jej stane, tento pocit viny by nás zdrvil navzdLebo láska je niekedy ťažšia ako strach.
