Dnes som si znova pripomenul, ako krutý môže byť život.
Na poslednom stretnutí riaditeľ ani nepredstieral: „Máte dve možnosti – buď si nájdete prácu, alebo sa modlite za zázrak,“ povedal chladne. Alžbeta si s ťažkým výdychom položila tašku vedľa stola. „Chápem to… ale kde teraz nájsť prácu?“
Do kancelárie vošla so zatvorenou tvárjou, no vnútri všetko stiesňovala úzkosť. Firma krachovala – bolo to jasné, ale stále dúfala, že sa to nejako podarí vytiahnuť. A teraz tento rozsudok. Práca pre ňu bola nevyhnutná ako vzduch: dve deti, alimenty nula, rodičia – starí ľudia, ktorí už skôr potrebovali pomoc, ako ju mohli poskytnúť.
Rozosielala životopisy ako na páse, obvolávala známych, prehľadávala internet dňom i nocou. Občas sa so kolegyniami smiali: „Naše myšlienky v práci sú len o tom, kde ešte prácou zarobiť.“ Niektorí už stihli niečo nájsť, iní zmizli do neznáma.
„Ak to naozaj nevyjde, príď k nám do hypermarketu,“ pokývala na ňu známa zo susedného oddelenia. „Plat slušný, rozvrh flexibilný. Príhovorím sa za teba.“
Kedysi by takéto ponuky v Alžbete vyvolali úzkosť a hrôzu. Teraz – aspoň nejaká možnosť. Hocičo.
Úvahy prerušil šepot. Alžbeta sa otočila: pri okne stála Marta Jánová – účtovníčka s obrovskou praxou, tichá, starostlivá žena, ktorá sa takmer nikdy nesťažovala.
„Marto Jánová, čo sa stalo?“ vyskočila Alžbeta. „To kvôli prepúšťaniu? Veď ste už na dôchodku, vy by ste sa mali báť najmenej. Uvarím čaj, ostali mi palacinky. Posedíme, porozprávame sa.“
„Asi budem odpočívať pod mostom,“ povedala stará pani trpko.
„Ako pod mostom? Veď máte byt, syn je dospelý, nežijete s ním…“
„Byt mám, ale nie pre mňa. Teraz bývam v podnajme. Dvesto eur mesačne – a to som ešte mala šťastie.“
Ukázalo sa, že Marta Jánová mala dvojizbový byt, ktorý pred dvadsiatimi rokmi privatizovala so synom. Keď sa oženil, pustila mladých k sebe. A potom – všetko sa zrútilo. Nevesta otehotnela, prihlásila ju, potom dieťa. Svokra znášala hádky, kriky, syn nemal kde spať – utekal ku kamarátom. Všetko dávali na vrub nevestiným hormónom, „prechodnému obdobiu“ v rodine.
A o rok – druhé tehotenstvo.
„Nevydržala som. Odstahovala som sa,“ vzdychla Marta Jánová. „Nájom si našla. Myslela som, že dočasne.“
Ale „dočasne“ sa pretiahlo na roky. Na Vianoce prišla s darčekmi – a na vchodových dverách zoznam dlžníkov. Za jej byt. Dlh – vyše tri tisíc eur.
„A prečo by sme mali platiť?“ divila sa nevesta. „Byt je váš, tak vy plaťte!“
Syn len rozprestrel rukami. „Pen”V tých chvíľach ma neskutočne mrzí, že dobrá vôľa sa tak ľahko zmení, keď sa ľudia prestanú chovať ako rodina.”
