Keď ráno zazvonil telefón, Zuzana sa len s ťažkosťou zorientovala, či je ešte v posteli alebo už niekde vo sne. Na displeji svietilo meno – „mama“. Spánok ako keby zmizol. Hlas matky bol čulý, takmer veselý:
„Ešte spať, lenivka? A ja už mám koláče v rúre. Zajtra príďte obaja – ty aj Janko. Potrebujem s vami porozprávať. Nie, nie o záhradke. O závete! Nechcem, aby ste si na mojom pohrebe roztrhali hrdlá kvôli domu a pár drobným. Príďte obaja, bez výhovoriek!“
Zuzana stuhla. Závet? Pohreb? Čo sa to deje? Ale matka hovorila s takou istotou, že odporovať nemalo zmysel.
Medzitimež Viera Pavlovná, mama Zuzany a Janka, sedela za stolom a upravovala si vlnený šatku. Vedľa nej sústredene sedela suseda Mária, v očiach úzkosť:
„Vierka, choríš? Prečo také pochmúrne reči? Strašíš ma…“
„Neľakaj sa, Maruška, len chcem vidieť svoje deti. Celý rok sme sa nevideli. Každý žije svoj život, akoby sme boli cudzí. A keby sa mi niečo zajtra stalo, kto im všetko povie? A navyše – chcem ich vyskúšať. Zistiť, ako sa ku mne naozaj správajú.“
S týmito slovami Viera Pavlovná zavrela za susedou dvere a išla si oddýchnuť. Zajtra mal byť veľký deň.
Ráno bolo pochmúrne, akoby sa prispôsobovalo jej plánu. Upratovala dom, obliekla si starý župan, umyla sa a posadila sa do kresla, zadržujúc dych. O hodinu neskôr niekto zaklopal na dvere.
Ako prvá dovnútra vbehla Zuzana – zapálená, rozrušená.
„Mamička! Čo sa stalo? Ty si chorá? Čo je to s tým závetom?“ zakričala a vrhla sa k matke.
Za ňou, o čosi pokojnejší, vošiel Janko.
„No tak si nás vystrašila, mama. Už si sa rozhodla opustiť tento svet? Alebo je ešte skoro?“
„Sadnite si, deti moje,“ pokojne povedala Viera Pavlovná. „A zavolajte aj svojich partnerov. Monika, Peter, poďte dnu, neostýchajte sa.“
Keď všetci sadli, začala hovoriť.
„Len počúvajte a neprestávajte. Dôležité je, čo vám poviem. Staroba nie je radosť, a ja žijem sama. Choroby sa nepýtajú, kedy prísť. Preto som sa rozhodla – poviem vám všetko, kým ešte môžem. Ale najprv – pomoc po dome. Kto iný než rodina pomôže starej žene? Drevo nasekať, obed uvariť…“
Zuzana s Monikou prikývli a pustili sa do práce. Viera Pavlovná pozorne sledovala: cesto sa lepilo na prsty, zemiaky boli nakrájané príliš hrubo, hrncovky buchali. „Mestské nešikovné ruky,“ pomyslela si smutne, ale nevyčítala im to nahlas. Nešlo o to.
Keď bol stôl pripravený a všetci sa najedli, požiadala Petra a Moniku, aby vyšli von – zostala sama s deťmi.
„Tak, teraz počúvajte pozorne. Dom, v ktorom ste vyrastali, som sa rozhodla odkázať susede Márii. Ona je tu nablízku, pomôže, keď bude treba. Janko, tebe odkázam maštaľ, náradie, hospodárstvo. S tým si rob, čo chceš. A tebe, Zuzka, nechávam svoje úspory. Dlhé roky som si odkladala dôchodok, skoro nič som nemíňala.“
V izbe zavládlo ťažké ticho.
„Dom odkážeš cudzej žene?“ prehovoril konečne Janko. „To myslíš vážne?“
„A prečo nie? Vy ste sa ma rok neukázali. Mária chodí každý deň. A ty, Janko, si ma nepozval na svadbu – hanbilo sa ti, že tvoja matka je vidiečanka? A teba, Zuzka, som nevidela, odkedy si sa vydala za Petra druhýkrát. A vtedy si sa nahnevala, pamätáš? Keď som povedala, že Fedor ti nesedí. Maličkosť som mA nikdy už neprezradila, že ten závet už dávno napísala – rovnako pre oboch, lebo ich milovala, aj keď občas na to zabúdali.
