Volala som sa Alžbeta, mal som tridsaťdva rokov a práve skončila jedna z najbolestivejších fáz môjho života – rozvod s manželom. Volal sa Martin. Boli sme manželia len tri roky a pravdupovediac, neboli to ľahké roky. Dôvodom našich hádok, krívd a nakoniec úplného rozchodu nebol Martin. Ale jeho matka, Zuzana Michalovna.
Hneď od začiatku ma nemala rada. Už keď sme sa len začali stretávať, vravela Martinovi, že pre neho nie som tá pravá, že som z „nesprávnej rodiny“, „príliš tvrdohlavá“ a „zle vplývam na jeho kariéru“. Jej obľúbená veta bola: „Ženiť sa treba nie z lásky, ale z rozumu, inak človek celý život žije v biede.“
Keď sme sa napokon vzali, snažila som sa s ňou vychádzať. Nosila som jej darčeky, pozývala ju na návštevy, starala sa o ňu, keď bola chorá. Ale všetko bolo márne. Pri každej príležitosti ma podkopávala. Vravela Martinovi, že neviem variť, že naše deti budú postihnuté, lebo moja stará mama „mala hrb“, a dokonca mu šepkala do ucha, že ma videla „podozrivo sa usmievať“ na suseda.
Neustále mu vnucovala svoje názory. Vmiešala sa do každého nášho rozhovoru, bola prítomná vždy v tých najnevhodnejších chvíľach, prichádzala neohlásená a robila scény. Presviedčala Martina, že mu neverním, a raz dokonca priviedla do nášho domu dievčinu, s ktorou, ako sa neskôr ukázalo, chcela „oženiť“ svojho syna. Urobila romantickú večeru pri sviečkach v našom vlastnom byte! Všetko pripravila, všetko zariadila. A ja som v ten deň pracovala do neskorých hodín.
Martin sa na začiatku len smial. „Mama je taká trochu čudná, neber si to,“ hovoril. Ale postupne stával čím ľah tichším, čoraz menej sa ma zastával, a keď som plakala, len mlčal.
A potom som to už nemohla vydržať. Začala som sa v noci budiť z úzkosti, mala som problémy so srdcom, schudla som a v jednej chvíli som si uvedomila: nežijem, ale prežívam. Už som nemohla pozerať, ako matka môjho manžela systematicky ničí naše manželstvo a on sám len mlčí a necháva to tak. Zhromaždila som veci a odišla. Bez scén. Bez kriku. Len som za sebou zatvorila dvere.
Martin ma ani nebral. Na druhý deň sa vrátil k matke. Zdalo sa, že vyhrala.
Prešli dva mesiace. A v jednu sobotňajšie ráno niekto zazváňal. Stála tam ona. Zuzana Michalovna. Zaplakaná, s triasúcimi sa rukami, s malým balíčkom čokolád „na návštevu“. „Alžbeta,“ zašepkala, „vráť sa k Martinovi… Už to nie je ten istý človek. Prepustili ho z práce. Začal piť. Hovorí, že nechce žiť…“
Spočiatku som ani nechápala, čo sa deje. A potom som sa zasmiala. „Vy ste si to predsa želali, spomínate? Aby sme sa rozviedli. Aby som z jeho života zmizla. Tak teraz si užívajte spoločnosť svojho syna. Je už len váš. A tak ste sa snažili.“
Zatvorila som dvere. Nie zo zlosti. Ale pretože to bolelo.
Odvtedy mi píše takmer každý deň. Prosí ma. Vraví, že netušila, ako dobre som dokázala Martinovi dávať životný poriadok, že som bola skvelou manželkou, hospodárkou a vôbec „svetlým človekom“. A ja čítam jej správy a neverím. Je to tá istá žena, ktorá tri roky ničila môj život?
Nevrátim sa k Martinovi. Nemôžem sa vrátiť tam, kde ma toľko rokov láNikdy už nechcem byť niekým, kto sa musí podrobovať, aby dostal kúsok lásky.
