„— No veď sa pre vás trápim! A vy si toho ani neviete vážiť!“ hovorí svokra, a mne už od jej pomoci cuká oko…
Niekedy sa chytím na jedinom sne: odísť. Kamkoľvek – do iného mesta, na druhý koniec sveta, aj do dediny pri Košiciach. Hlavne čo najďalej od mojej svokry. Lebo inak asi zošalem. Už len keď počujem jej štyrný hlas: „Priniesla som vám užitočnú vec! Budete nadšení!“, začne mi tikajú nerv v oku.
Keď sme s Tomášom len vydali, všetci kamaráti závideli: že mám šťastie na svokru. Že nehučí, neplecie sa do nášho života, ani koláče neprinesie bez dovolenia. Na začiatku to tak naozaj bolo – vždy nám chcela ukázať, že nás podporuje. Ale zrejme jej vnútri narastal taký tlak, že to jednodne muselo vybuchnúť. A keď to vybuchlo, smetlo všetko, čo sme budovali.
Najprv nám chcela zariadiť prepychovú svadbu so všetkými „hore horké“, banketmi a štyridsiatkami, my sme však odmietli. Len tak-tak sme unikli tomu hororu, lebo mala mladšiu dcéru na maturite – a tam nasmerovala svoju hyperaktivitu. No nepustilo ju to.
Vtedy sme prenajímali byt. Pekný, svetlý, útulný. No svokra začala nosiť „potrebné veci“ – staré tanieriky s prasklinami, vidličky, ktorými bolo strašné jesť, a samozrejme záclony… Tie záclony sa mi dodnes zdajú v nočných moriach – sametové, červeno-čerešňové, s dierkami od molí.
„To je samet! Len to zoši, a bude ako nové!“ nadšene hovorila.
A ja som si len v duchu myslela: Prečo si ich nepostavíš u seba, keď sú také skoro ako nové?
Keď sme konečne našetrili na vlastný byt – s pomocou mojich rodičov a Tomášových kmotrov – naivne som dúfala, že teraz začne nový život. No svokra sa rozhodla, že keď nedala peniaze, pomôže inak. A to najhorším možným spôsobom.
Najprv priniesla tapety. Boli aspoň štyridsať rokov staré. Vypálené, vlhké, s pachom starej pivnice. Potom trvala na tom, aby nám dlažbu v kúpeľni položil „strýko Juro“ – známy „zlaté ruky“. Ten „majster“ všetko pokladol krivo, dlažba odpadávala už po týždni, škáry hnedli, a nakoniec sme museli platiť iným, aby tú „pomoc“ napravili.
Ďalšou bola chladnička. Doslova ju dotiahla na chrbte. Hukala ako lietadlo a ten zápach… Akoby v nej niekto zdochol. Hneď v ten deň sme ju vyhodili do kontajnera, ale svokra z toho spravila drámu:
„Len ju trebalo umyť! Slúžila by vám ešte desať rokov! A vy nevďačníci!“
Potom bol gauč od sesternice z chaty. Potom stena zo socialistickej minulosti. Potom koberec, ktorý smrdel starobou a vlhkosťou. Nič z toho sme neprijali – a každej odmietnutie bolo kvôli nej tragédia. Plač. Urážky. Výčitky.
Teraz čakám bábätko. Dlho sme to tajili, ale keď už bol brušiak viditeľný, museli sme to povedať. A je to tu… Svokra hneď začala zháňať „výbavičku“ z použitých vecí: báboškáreň po nejakej Zuzke, postieľka po Katke, oblečenie, v ktorom vyrastli štyri deti…
A ja nechcem. Nechcem, aby moje dieťa spalo v postieľke, v ktorej spal kto vie kto. Nechcem, aby išlo v báboškáreni s pokazenými brzdami. Nechcem ho obliekať do cudzích, opotrebovaných vecí. Mám z toho husiu kožu. A je mi ľúto, že nikto nepočíta s mojím názorom.
Teraz svokra pokračuje v dobýjaní. Mlčím. Tehotenstvo nie je čas na hádky. Obranu drží Tomáš, vysvetľuje, odmieta, odbíja. Ale vidím, že sa unavuje. Jej energia je ako z jadrového reaktora, a konca nevidno.
Niekedy by som chcela predať byt, odísť a nikomu nepovedať kam. Len sa vytratiť. Nie som zlá. Len chcem ticho. Slobodu. Svoj život. Bez sametových záclon, chladničiek-zjáv a kobercov z minulého storočia. Chcem dýchať. Chcem žiť. Chcem porodiť dieťa – a mať naše útulné, nové, čisté, pokojné hniezdo. Bez návštev „s dobrými úmyslami“, od ktorých človeku stúpa hnev do krku.
