Mama okamžite prečítala svokru a skrotila jej ambície
Byť niekomu dlžný je ťažké bremeno, ale ešte stokrát horšie je, keď veriteľ neustále strká do tváre svoje „šľachetnosť“ a žiada večnú vďaku. Ja, Martina, a môj manžel, Ján, sme sa vždy snažili žiť podľa svojich možností, bez pôžičiek. Jeho matka, Alžbeta Pavlovná, však vnucovala svoju pomoc, len aby nám potom donekonečna pripomínala, ako nás „zachránila“. Tieto poznámky ustávali, len keď nám opäť „požičala“ peniaze. Aj keď Ján si od nej požičal a včas vrátil, nechýbala jej príležitosť pochváliť sa: „Vidíte, nemuseli ste riešiť banky s ich lichvármi, mama vás vytiahla!“ Žijeme v malom mestečku pri Žiline a táto hra na „dobrodinku“ nám otravovala život.
Keď prišlo na kúpu bytu, kategoricky som nechcela prijať pomoc od svokry. Príležitosť sa naskytla po smrti mojej starej mamy. Nechala mame byt, tá ho predala a peniaze rozdelila medzi mňa a sestru. Bola to takmer polovica sumy, ktorú sme potrebovali. Ale Alžbeta Pavlovná okamžite oznámila, že môže pridať chýbajúce – pod podmienkou, že byt bude zapísaný na ňu. Zarazila som sa: „Prečo na vás?“ opýtala som sa. „A na koho iného? Veď ja dávam peniaze!“ odsekla. Nedala som jej to: „Moja mama tiež dala peniaze. Možno by ste chcely byť spoluvlastníčky?“ Svokra zčervenala: „Robíš si zo mňa srandu?“ – „Nie,“ odpovedala som, „kúpime byt na nás. Vaše peniaze nepotrebujeme. Hypotéka nie je také strašné, aby sme sa stali vašimi večnými dlužníkmi.“
Vtedy som už nečakala ako predtým a naučila som sa odpovedať svokre jej vlastným štýlom. To ju rozčuľovalo a sťažovala sa príbuzným, že nevesta „sa úplne odnaučila rešpektu“. Peniaze na byt však napokon aj tak vtlačila Jánovi, napriek našim námietkam. Prišiel domov zmätený: „Prepáč, vzal som od mamy peniaze. Dojala ma tvojou „neústupčivosťou“ a rečami o hypotéke.“ Len som si povzdychla: „Dobre, budeme sa klaňať a ďakovať.“ Ale netušila som, aká nočná mora nás čaká.
Po zaplatení časti bytu si Alžbeta Pavlovná začala predstavovať, že je jeho paničkou. Diktovala nám, aké tapety lepiť, aký nábytok kúpiť, kam postaviť gauč. „Sprchový kút odstráňte, privezem vanu. Mne je v kúpeľni lepšie, a deti vám raz budú, kde ich budete kúpať?“ rozkazovala smelo. Bránili sme sa proti jej „rady“, ale bolo to ako boj s veternými mlynmi. Keď bol byt zariadený, svokra žiadala kľúče „pre každý prípad“. Cítila som, ako vo mne vrie hnev, ale súhlasila som, aby sme sa vyosumovali od hádky. To bola moja chyba.
Prvú nedeľu som sa zobudila od zvláštneho hluku v kuchyni. V polospánku, len v tričku, som tam zajdovala a stuhla: Alžbeta Pavlovná preskupovala riad v skrini. „Čo tu robíte?“ vypotila som. Namiesto odpovede zacikla: „Bez hanby! Či už bielizeň obliecť sa nedá?“ Moja trpezlivosť sa vyčerpala: „A prečo? To je môj dom! Môžem chodiť, ako sa mi zachce! A vy čo tu zabudli?“ – „Tvoj dom?“ zapenila sa. „A kto naň dal peniaze?“ Nedala som jej to: „Nie vy! Kuchyňa bola za peniaze od mojej mamy. Vaše peniaze boli na kúpeľňu a WC, choďte tam vštevovať!“ Ján, zobudený krikom, schytil sa za hlavu a utiekol do spálne, nechajúc nás v tom.
Uvedomila som si, že sama to nezvládnem, a privolala som posily – moju mamu, Annu Jozefovnu. Zavreli sme sa v kúpeľni a šepotom som jej vysvetlila situáciu. Po pol hodine zazvonili u dverí. Svokra, akooby nič, otvorila: „Och, Anna Jozefovná, s taškami? Aké prekvapenie!“ Mama nečakala: „Nudím sa sama, rozhodla som sa pobyť u detí pár týždňov. Veď som na byt dala peniaze, mám na to právo. A vy čo tu?“ Svokra stratila reč: „Ja… len som prišla pozrieť.“ – „Na čo?“ nepustila ju mama. „Na sprchu, ktorú chcete vyhodiť? Mne sa páči, mimochodom. A vaša vana je asi ešte zo socialistických čias. Rozdeľme si to: vám stará vana, mne sprchový kút s hudbou!“
Mama nedala svokre prísť k slovu a tá pochopila, že narazila na rovnocenného protivníka. Začala ustupovať: „No, svokra, čo sa tu hádame? Poďme radšej do kaviarne za rohom, dáme si kávu a porozprávame sa v pokoji.“ Odišli a my sme sa s Jánom, pokrúživší sa, konečne dali do dňa. Neviem, o čom mama so svokrou hovorila, ale odvtedy Alžbeta Pavlovná prestala s nájazdmi. Už neprichádza bez ohlásenia, nevtiera sa so „radami“ a komunikuje so mnou slušne, vediac, že moja mama ma neopustí.
Moje srdce sa raduje z tohto malého víťazstva, ale úzkosť neodchádza. Svokra utajila zášť a cítim, že čaká na príležitosť, aby pripomenula svoju „šľachetnosť“. Ale teraz už viem: moja mama je moja pevnosť. Jedným rozhovorom dala svokre najavo, že náš dom je náš a budeme žiť, ako chceme. Som jej za to vďačná, no hlboko v duši sa obávam, že Alžbeta Pavlovná sa ešte pokúsi získať späť svoju moc. No už som pripravená: s mamou za chrbtom sa nevzdám.
