Moja mladšia sestra sa volá Zuzana. Pokiaľ si spomínam, vždy sa viedla predstierať obeť. Všetko u nej bolo zlé, všetko ťažké, všetci boli vinní, len nie ona. Nebola zvyknutá riešiť problémy – radšej čakala, kým niekto všetk0 vybaví za ňu, zanechajúc svoje povinnosti a pribehnúc na pomoc. Dalo by sa povedať, že celý život žila v režime „všetci mi dlhujú“.
Hneď po získaní diplomu sa Zuzana vydala. A nebolo to tak, že by nemala šťastie – naopak, dostala príležitosť, o ktorej mnohé snívajú. Jej svokra, Alžbeta Adamová, bola žena so zlatým srdcom a bystrým rozumom. Mala jednizbový byt, ktorý zdedila po svojej pratete. Namiesto toho, aby ho hneď prenajímala, ako pôvodne plánovala, dovolila mladým žiť tam zadarmo. Sama zostala vo svojom dvojizbáku na okraji Bratislavy. Všetko preto, aby mladí mohli šetriť a našetríť si na vlastné bývanie. Lenže, bohužiaľ, takéto štedré gestá často končia nevďakom.
Zuzana nebola práve pracovitý človek. Radšej trávila dni natiahnutá na pohovke so seriálmi, kávou a sociálnymi sieťami. Išla do práce po škole? Načo, keď mohla čo najskôr oteliť a ísť na materskú? A tak sa aj stalo – po roku už vodila kočík a o ďalší rok jej manžel podal na rozvod a zmizol zo scény. Ostala v podstate sama. A kto ju prichýlil? Samozrejme, svokra.
Alžbeta Adamová znova prejavila ľudskosť – dovolila Zuzane zostať v byte, kým sa nepostaví na vlastné nohy. V jej chápaní to znamenalo: nájsť si prácu, našetriť aspoň na prvý vklad pre hypotéku, postupne sa osamostatniť. Zuzana však pod výrazom „žiť, kým sa nepostavím na nohy“ chápala niečo úplne iné: oddychovať, kým ju nevyhodia.
Svokra pomáhala, ako len mohla: starala sa o vnuka, kupovala hračky, pomáhala s jedlom. A Zuzana? Namiesto šetrenia lietala na dovolenky do zahraničia, kupovala značkové oblečenie a na sociálne siete vystavovala nové kabelky a make-up. Pritom bývala v byte zadarmo. Jej bývalý manžel, mimochodom, nezaháľal – zobral si hypotéku, oženil sa znova, mal všetko vybavené. Ale moja sestra zjavne usúdila, že ona nemusí robiť nič – všetci okolo jej dlžia.
Ubehlo sedem rokov. A Alžbeta Adamová, ktorá už dávno dosiahla dôchodkový vek, pripomenula, že pôvodne ten byt chcela providing for rent, aby mala aspoň nejaký príjem. Slušne požiadala Zuzanu, aby sa zamyslela nad odchodom. A čo si myslíte? Sestra spustila taký výstup, že by jej mohli závidieť v divadle. S krikom a plačom vykrikovala, že ju vyháňajú s dieťaťom na ulicu. Samozrejme, to všetko pred dieťaťom a v prítomnosti bývalého manžela.
Na ulicu ju nikto nevyháňal. Naši rodičia žijú v priemestí, v priestrannom dome, kde je pre Zuzanu a jej dieťa samostatná izba. Ale tam sa jej nechce. Prečo? Lebo v rodinnom dome by musela aspoň občas pomáhať v domácnosti, upratovať po sebe, vstávať skoro – a ona bola zvyknutá na voľný život. A tak sa Zuzana rozhodla prehodiť starosti na mňa.
S manželom sme len nedávno splatili prvý vklad za hypotéku, dali sme si byt do poriadku a začali ho prenajímať. Peniaze z prenájmu pokrývajú našu mesačnú splátku. Zatiaľ žijeme v manželovom byte. Zuzana to zistila a bez akéhokoľvek hanby navrhla, aby sme ju „prijali na pol roka zadarmo“. A uisťovala nás, že jej pol roka stačí, aby si všetko vybavila.
Ale ja Zuzanu poznám. Tých pol roka by sa ľahko zmenilo na osem rokov. A náš nový byt by zničila už v prvých mesiacoch. A potom by sa začala hnevať, že som „lakomá“ a nechcem pomôcť vlastnej sestre. Preto som hneď odpovedala pevne: „Nie.“ A bolo to to najsprávnejšie rozhodnutie. Zuzana sa nahnevala, začala rozposielať správy – sťažovať sa príbuzným, vykresľovať nás s manželom ako bezcitných, poštvávať syna proti všetkým.
Ale ja už nereagujem na manipulácie. S manželom pracujeme, budujeme budúcnosť. Neodpávali sme si na teplých moriach, nekupovali značkové oblečenie – šetrili sme. Nie sme povinní platiť za niekoho lenivosť a ľahkovážnosť.
Dodnes nechápem – ako je možné, že za sedem rokov ani raz nepremýšľala o budúcnosti? Myslela si, že bude navždy žiť v byte svokry? Alebo čakala, že nejaký príbuzný jej hodí ďalší? A to najhoršie – to pocit, že jej všetci dlžia. Dokonca aj vlastný syn sa pre ňu stal figurkou v divadelnom kuse s názvom „Ja som chudobná, nešťastná, vyháňajú ma.“
Čo robiť s takou sestrou? Mám s ňou udržiavať kontakt, alebo to už konečne ukončiť? Som unavená z toho, že som pre ňu „dlužníkom“.
