„Ďakujem, víla, že mám konečne otca“: Ako moja neter našla rodinu po rokoch odlúčenia
„Mami, a kedy mi víla daruje otca?“ spýtala sa raz moja dcéra, hľadiac na mňa svojimi obrovskými očami, v ktorých bolo viac nádeje, ako som dokázala uniesť. Často sme sa spolu hrali na čarodejné hry, kreslili a vymýšľali príbehy. V ten deň vytiahla z krabice obrázok, na ktorom bola nakreslená dievčina rozprávajúca sa s malinkým človečkom. Potom našla ďalší obrázok – tam sa dievčina rozcvičovala a smiala sa.
„Takto sa budem ráno rozcvičovať a potom sa pokropím vodou, mami!“ povedala radostne a po chvíli hry pokojne zaspala.
Odvtedy som ešte viac premýšľala nad tým, že život vie byť naozaj nepredvídateľný. Ale po poriadku.
Kedysi som začala študovať na pedagogickej univerzite spolu s mojou najlepšou kamarátkou Zuzanou. Boli sme nerozlučné: prednášky, študentské noci, sny o budúcnosti. Po skončení školy sme obe začali učiť. Zuzka okrem toho ilustrovala detské knihy – mala zlaté ruky a neuveriteľnú predstavivosť. Jej diela nakoniec zaujali zahraničných vydavateľov a ponúkli jej zmluvu v Nemecku. Odišla na tri roky. Stále sme si písali, volali a chýbali sme si.
Keď sa Zuzka vrátila do rodného mesta, nebola už sama. So sebou mala malú dcérku – jej Dievčatko. O manželovi nehovorila. Rodičov už vtedy nemala. Žila sama a s dieťaťom sa snažila zvládať, ako sa dalo, a ja som jej pomáhala, koľko som mohla. Eliška bola slnečné dieťa. Zuzka vo voľných chvíľach kreslila – väčšinou svoju dcéru v rôznych fázach života: ako školáčku, teenagerku, dospelú ženu. Vždy ma udivovalo, ako presne dokázala zachytiť jej budúcnosť.
„Ako vieš, aká bude?“ pýtala som sa.
„Uvidíme,“ len sa na to usmiala.
Ale radosť netrvala dlho. Keď malá oslávila dva roky, Zuzkino srdce to vzdalo. Po rokoch strávených v Nemecku sa jej zdravotné problémy zhoršili a jednoducho odišla.
Okamžite som začala zbierať dokumenty na osvojenie. Najviac som sa bála, že dievčatko dostanú cudzí ľudia. Bála som sa, že meškam, že skončí v inej rodine. Našťastie som stihla. Odvtedy som pre Elišku stala mamičkou. Vedela, že jej skutočná mama žije v nebi. Spolu sme si prezerali Zuzkine obrázky, hlavne pred spaním – tie náčrty ju upokojovali, akoby tu mama stále bola.
Eliška rástla ako múdre, milé a snívačské dievča. Keď mala trinásť, raz som so svojimi priateľkami oslavovala narodeniny v kaviarni. Keď som prišla domov, pred dverami stál vysoký muž s ťažkým prízvukom. Po slovensky hovoril zle, ale jeho slová ma zabolNašťastie, Eliškin otec pochopil, že jej najlepšie miesto je tu, u nás doma na Slovensku, a rozhodol sa k nám často prilietať, aby nestrácala žiadnu dôležitú chvíľu svojho života.
