Slovo „vrátenie“ počujeme najčastejšie v obchodoch — nehodí sa, nepáči sa, nefunguje — vrátime a dostaneme náhradu. Ľudia si zvykli, že ak niečo nesplní očakávania, dá sa to jednoducho vrátiť. Ale keď sa to týka živého človeka — dieťaťa — všetko sa zmení na bezcitnú tragédiu, z ktorej mrazí.
Eva nikdy nepoznala vlastnú rodinu. Od prvých dní života — štátna postieľka, biele steny detského domova, sestry s unavenými očami. Ale raz do jej sivého sveta vtrhol svet. Prišli noví rodičia, vzali ju domov, sľúbili, že teraz bude všetko iné. Dievčatko bolo tiché, trochu uzavreté, ale snažilo sa byť dobré. Naučila sa, kde čo v dome leží, vravela „ďakujem“, „prosím“, upratovala, sedela potichu, neplela sa do cesty. Nevedela, čo presne od nej čakajú, ale bála sa urobiť chybu. Bála sa, že sa vráti tam.
Ale to nestačilo. Nová rodina čoskoro zistila, že dieťa bolo „iné“. Neusmievala sa, nevrhal sa do náručia, nepripúšťala sa k nim. Nebola hračka. Eva náhodou počula rozhovor: „Čo s ňou budeme robiť? Kamenná tvár, žiadna radosť. Necítime, že je to naše dieťa. Vrátime ju.“ Slovo „vrátime“ ju udrelo ako facka.
Tak sa dievčatko, ako pokazená bábika, ocitlo znova za dverami detského domova. Nikto jej nevysvetlil prečo. Iba ju odviezli a nechali tam. A keby to bol druhý raz v živote, možno by pochopila — také veci sa stávajú. Ale to bol už druhý raz v jej krátkom detstve.
Eva nevinila nikoho. Myslela si, že chyba je v nej. Nie v ľuďoch, ktorí sľúbili rodinu a potom zmenili názor, ale v nej. Musela byť zlá. Nesplnila očakávania.
Medzitým ženu, ktorá raz Evu vzala, postihla osobná tragédia. Zuzana a jej manžel sa rozhodli stať si adoptívnymi rodičmi. On to najprv podporoval, ale potom sa všetko zmenilo. Po rozvode sa všetko zrútilo — peniaze nestačili ani na jedlo. Slzy, bezesné noci, rozhovory so sociálnymi službami, zúfalosť. Bez síl a prostriedkov Zuzana Evu vrátila späť. Srdce sa jej trhalo, ale nemala na výber.
Celý ten čas nežila — iba existovala. Jej duša zostala tam, v chodbe detského domova, kde so zovretými zubami nechala dievčatko, ktoré už stihla zamilovať. A raz, keď sa zdalo, že všetko je stratené, išla do zastavárne. Zlato, technika, dokonca rodinný prsteň — všetko vymenila za peniaze. Našla si lacný nájom, dostala ťažkú, ale dobre platenú prácu a… bežala do detského domova.
Zuzana sa triasla strachom. „Bude ma nenávidieť. Uvidí ma a otočí sa odo mňa,“ myslela si. Ale keď Eva uvidelZuzana sa nevedela dočkať, kedy opäť objatá Evka a cítila, ako sa jej srdce naplnilo pokojom.
