**Ako som “vyhnal” svokru z domu bez jediného slova**
Keď som sa oženil s Zuzanou, myslel som si, že so svokrou som mal neobyčajné šťastie. Nedrbla sa do našich vecí, neudierala životné múdrosti, nezahlcovala nás nekonečnými radami ako to robia mnohé “matky manželiek”. Navyše, varila božsky, vždy bola slušná a občas aj zábavná svojim staromódnym pohľadom na svet. Zdalo sa – ideálna svokra. Ale, ako sa hovorí, aj v raji sa nájde čert…
Najprv bolo všetko skvelé. Žili sme oddelene, navštevovali sme ju cez víkendy, popíjali čaj so štrúdľou a počúvali príbehy z minulosti. Všetko išlo ako po masle, až kým sa nám so Zuzanou nenarodil syn – Adam. Vtedy to začalo. Najprv babka chodievala raz za týždeň. Potom každý druhý deň. A nakoniec zostala u nás natrvalo.
Samozrejme, z ohľaduplnosti sme nič nepovedali. Koniec koncov, pomoc v domácnosti nie je na škodu, najmä keď je doma bábätko. Žena sa vrátila do práce a mama ako nasadená – kapustnica na sporáku, podlahy ako zrkadlá, bielizeň vyvesená, dieťa naješené a spokojné. Zdalo by sa – sen. Lenže tento sen sa rýchlo zmenil na utrpenie. Pretože svokra, bez opýtania, zostávala týždeň, potom dva. Potom odišla “preniesť si veci” – a znova bola u nás.
Žila s nami ako gazdiná: presúvala nábytok, schovávala moje obľúbené hrnky, pekla buchty, keď som chcel len halušky. Prestali sme sa cítiť ako doma. Skúsil som naznačiť manželke, že možno by mama potrebovala oddych u seba, ale Zuzana len mávla rukou: “Veď čo jej povíš, je jej smutno sama, čo ti tak vadí trocha trpezlivosti?”
A ja som trpel. Až kým náhoda nepriniesla geniálne riešenie.
Adam mal vtedy dva roky. Raz večer prišiel ku mne pred spaním a povedal, že sa bojí tmy. “Tati, v tme býva Šarkan…” šepol vystrašene. Snažil som sa ho upokojiť. “Synček, ak sa bojíš – len sa smej. Smiech všetkých Šarkanov vyplaší. Zasmieješ sa a oni utečú!” povedal som bez rozmýšľania. Adam prikývol a išiel spať.
A potom, o pár nocí neskôr, o tretej ráno, počujem, ako môj syn kráča chodbou… a chechtá sa. Hlasno. Strašidelne. Úprimne. Ten smiech sa rozliehal celým domom. Málem som spadol z postele, ale pochopil som – ide na záchod a “odháňa” Šarkana. Na ďalšie ráno to isté. A takto noc čo noc. Nám, dospelým, to pripadalo trochu zábavné. Ale svokre nie.
Po pár dňoch prišla ku mne rozčúlená a oznámila:
“Už viac nemôžem spať v tomto dome! Je tu nejaká temnota, nejaké bytosti! Dieťa sa v noci smeje, akoby cez neho niečo hovorilo! Je mi z toho zle! Pojdem domov. A ak prídem, tak len na deň. A len ak vyčistíte ten byt od nečistého.”
Slovo “exorcista” sice nepoužila, ale pointa bola jasná. Súhlasne som prikývol. Žena pokrčila plecami – “mama je mama”. A ja, snažiac sa nedať najavo víťazstvo, som si išiel uvariť kávu. Sám. Vo svojej kuchyni. V mojom obľúbenom hrnku.
Odvtedy uplynuli takmer dva roky. Svokra chodí výhradne cez deň – donesie koláče, pohrýzť sa s Adamom, pokecať so Zuzanou. Ale do večera odchádza. Presne. Bez náznaku zostať. Občas si sice posteskne na samotu. Ale ja si hneď spomeniem na “Šarkana” – a všetko sa vráti do normálu.
Ponaučenie? Aj tí najmilsí ľudia dokážu prekročiť tvoje hranice. Dôležité je včas ich obnoviť. A verte mi, na to nepotrebujete hádky, urážky ani výčitky. Stačí len trocha… fantázie.
