Ešte dnes si neviem vysvetliť, ako som to mohla dopustiť. Ako som nevidela za pekným vzhľadom a osemdesiatimi kílmi obyčajného mamininho synka. Navonok – dospelý muž, rozhodný, až charizmatický. Rozvedený, býval sám, vlastný byt prenajímal. Myslela som si – vyzretý. A nakoniec sa ukázalo, že tá vyzretosť bola len na povrchu.
Aj ja som už mala skúsenosť s neúspešným manželstvom: prvé sa rozpadlo kvôli detinskosti môjho muža. Ten celé dni sedel za počítačom a ani nehľadal prácu. Po tom som si povedala: ďalší raz – len starší muž. Ale žiaľ, vek nie je zárukou dospelosti.
S mojím novým manželom som sa zoznámila cez… jeho mamu. Pracovala som vtedy dočasne v obchode, ona bola naša stála zákazníčka – milá, priateľská, vždy úsmevná. Hovorievala: *”Keby som tak mala takú nevestu ako ty.”* Potom začal chodiť aj jej syn, staral sa podľa príručky. A ja som uverila – v starostlivosť, stabilitu, spoľahlivosť. Vydala som sa zaňho, presťahovali sme sa do jeho starého bytu.
Prvý šok bol samotný byt. Vnútri všetko vyzeralo ako z neskorého socializmu: koberce na stenách, kryštál v kredenci, nábytok zo šesťdesiatych rokov. Ostýchavo som navrhla: *”Možno by sme to trochu obnovili? Aspoň drobný reštaur?”* A on mi odpovedal: *”Čo ti je, to všetko vyberala mama. Bola by škoda to vyhodiť!”* Dokonca koberec zo steny som musela odstraňovať cez bitku. Hneval sa, akoby som vytrhla srdce jeho matke.
Potom to pokračovalo. Ochutnávať z talianskych tanierov v kredenci sa nesmie, lebo *”takú kvalitu už dnes nerobia”*. Frázy – slovo do slova ako od jeho mamy. A samozrejme, ona začala chodiť častejšie. A samozrejme, nie bez jeho pozvania.
Hneď od prahu začali rady: prečo nie metla, ale vysávač? Načo sme dali preč koberec? A vôbec – *”všetko v dome má byť ako u mňa, synovi to tak vyhovuje”*. Potom prišlo varenie. *”Ty guláš variš zle! Môj syn j*”Môj syn jí len s nasýtenou cibuľkou a slaninkou!”* Raz som to už nezniesla: *”A vy mu potom budete chodiť po doktoroch, keď dostane žalúdočné vredy? To nie je jedlo, to je cesta k chorobe!”*
