„Ty si dokonalý manžel, Róbert“: ako jedna veta zničila manželstvo postavené na lhostajnosti
Dana prišla domov s dvoma ťažkými taškami v rukách. Len čo vstúpila, z obývačky sa ozval hlas manžela:
„Prišla si? Už je šieste?“
„Už siedma,“ unavene odpovedala a vybrala sa do kuchyni.
Na stole stále tri hrnčeky. To znamenalo, že ich navštívila svokra a pravdepodobne aj jej sestra Alžbeta. Dana sa ani nečudovala. Stalo sa zvykom: náhle návštevy bez upozornenia, rozhovory o jej „nemužných“ zvykoch, odsudzovacie pohľady a stopy cudžej prítomnosti roztrúsené po kuchyni.
„Kde si bola tak dlho? Ja mám hlad,“ hodil do vzduchu Róbert bez toho, aby zdvihol oči z notebooku.
„Zastavila som sa v supermarkete. Aby som ťa nakŕmila, tvoje veličenstvo,“ povedala Dana s trpkým úsmevom. „Ale vlastne som ti chcela niečo povedať.“
Mlčal. Preto pristúpila, otočila jeho stoličku k sebe a pokojne povedala:
„Musíme sa rozviesť.“
Róbert zdvihol pohľad, zaskočený:
„Čo? Prečo?“
„Lebo takto to už nejde.“
„Dana, možno najprv uvaríš večeru a potom si popovídame? Som strašne hladný.“
„Nie. Budeme sa baviť teraz.“
„No, veď vieš, nepijem, nechodičkujem, neflákam sa. Sedím doma, pracujem. Peniaze mám. Nikdy ťa o nič neprosím. Čo ti chýba?“
Dana sa zatvárila:
„Bývaš v mojom byte, neplatíš nájom ani účty – všetko platím ja. Nakupovanie, upratovanie, varenie – tiež ja. Otázka: na čo ti tvoje peniaze stačia?“
„No… kúpil som si sveter. Stiahol som si aktualizáciu pre hru. Občas pomôžem mame a tete Alžbete – pošlem im peniaze. To je predsa normálne.“
„Áno. Normálne. Lenže dnes ráno som zapnula práčku a požiadala ťa, aby si vyvesil bielizeň – a stále je tam.“
„Veď som mal prestávku…“
„Vieš, zmena činnosti je tiež oddych.“
„Ale ja neviem variť ani upratovať. Mama s Alžbetou ma nikdy nepustili k sporáku ani k vysávaču.“
„Viem. Veď ty ‚nič nevieš‘. Veľmi pohodlné, čo? Takže od dnešného dňa – ak máš hlad, navař si. Ja už nič nebudem váriť. Kamarátky ma pozvali do kaviarne – najprv som odmietla, ale teraz som si to rozmyslela. Veľa šťastia.“
Dana vstala, vyvesila bielizeň, ukázala rukou do kuchyne a odišla. V kaviarni, pri pohári vína, jej zazvonil telefón – číslo svokry. Stíšila ho a otočila displejom nadol.
Keď sa Dana vrátila domov, v byte už bola Eva Michalová.
„Dana! Čo si to spravíte?! Ste pri zmysloch?! Rozvod?! Chápeš, akého máš muža?! Takých už dnes nenájdete! Nepije, nepodvádza, nehádže ponožky po zemi! Ženy ti závidia!“
Dana na ňu pokojne pozrela:
„Hovoríte, ako keby ste sa chválili s vycvičeným psom. Nerobí nič zlé – to ste vymenovali. Ale viete povedať, čo robí dobré? Pre mňa?“
„Pracuje.“
„Aj ja pracujem. Lenže okrem toho upratujem, periem, žehlím, varím, nosím z obchodu ťažké tašky, platím všetko – za seba aj za neho. A čo robí on?“
„Daruje ti darčeky! Viem! Pomáham mu ich vyberať!“
„Ďakujem. Teraz je jasné, prečo som na Vianoce dostala masážnu vaničku a na narodeniny vlnený šál.“
„Tak čo, chcela si zlato?“ jedovito sa usmiala svokra.
„Neodmietla by som poukaz do wellness alebo výlet k moru. Ale nie. Dostanem šál. A neúctu. A večné ‚ja nič neviem‘. Už nechcem byť jeho mamička.“
„No, nevie to. V našej rodine muži také veci nerobia.“
„Presne tak. Vychovali ste z neho človeka, čo bude čakať, kým zaňho niekto všetko spraví. A jemu to vyhovuje. Mne nie.“
„Možno nechcete hneď rozvod? Naučte ho…“
„Prepáčte. Nechcem učiť dospelého muža byť mužom. Skúšala som to. Jeden a pol roka. Už viac nie. Teraz spolu poskladáme jeho veci – a obaja pôjdete tam, kde vám je lepšie. Nie som zlá. Len unavená.“
Za pol hodiny stálo pod domom taxi. Dve tašky, kufor. Róbert kráčal za nimi, s notebookom pod pazuchou.
Dana za nimi zavrela dvere. Sadla si na gauč. Hlbko sa nadýchla. Do denníka si zapísala: „Rozvod. Som slobodná.“
A prvýkrát za veľmi dlhý čas zaspala pokojne.
