**”Dieťa na ceste, a jej v hlave – kaderníctva a večierky. Akoby nešlo o rodenie človeka…”**
Alžbeta Kovačová sedela v kuchyni a pozerala sa von oknom, kde práve začal padať prvý decemberný sneh. V srdci ju neskrýval chlad, ale znepokojenie – za dcéru, za vnúča, za zajtrajšok. Katka, jej jediná, nosila pod srdcom bábätko. Už tridsiaty ôsmy týždeň, každým dňom môže byť tak ďaleko. Ale jej myslenie – nič o plienkach a kolíske, nič o mlíku a bezesných nociach. V hlave mala len manikúry, masáže, fotenia, kaviarne s kamarátkami a dovolenku cez sviatky.
Alžbeta tomu nemohla uveriť. Ako je to možné? Kde je materinský inštinkt? Kde je to vnútorné, triašťavé cítenie, ktoré prebúdza aj divé mačky, keď chystajú porodiť? Kde je starostlivosť, nervozita, strach aspoň? Ale Katka – len zoznam kozmetických salónov a rozvrh, do ktorého zapísala… babku. Teda ju. Práve ona mala sedieť pri dieťati, zatiaľ čo mladá mama “bude dávať seba do poriadku”.
“Mami, ty si predsa zatiaľ voľná. Posedíš s bábätkom, ja len rýchlo zabehám na úpravu a nechty. Veď nemôžem vyzvať ako v župane, však?”
Alžbeta sa vtedy takmer zadusila. Dievča, ty čo vlastne chceš priviesť na svet – človeka alebo fotopozadie pre Instagram?
Katka bola vydatá už šesť rokov. Vzali sa ešte na výške. Muž slušný, pokojný, zdvorilý. Práca je, kúpili si byt na hypotéku s pomocou rodičov. Dlho neponáhľali deti, kariéra, stabilita. A teraz – konečne tehotenstvo. Babky, samozrejme, skákali radosťou. Lenže sa ukázalo, že budúca mama pristupuje k životnému sviatku s úplne iným nastavením.
Najprv si Alžbeta myslela – no, možno je to len obdobie. Možno sa bojí, je vystresovaná – preto sa schováva za žarty. Ale všetko sa vyjasnilo, keď raz videla, ako dcéra hodiny preliezala stránky s opatrovateľkami… pre novorodenca! Dieťa ešte ani na svete, a mama už hľadá, komu ho zveriť.
“Katka, ty si normálna? Aká opatrovateľka? S dojčaťom máš byť ty! Nastaviť režim, krmenie, prepojenie! To nie je mačka, ktorej nasypeš granule – a hotovo!”
“Mami, ty si proste mimo. V Európe majú všetci chůvu od narodenia. Mama nie je otrokyňa. Aj ja som človek, chcem žiť. No a čo, šling – a ideme. Dnes sa všade chodí s deťmi, život nekončí!”
Alžbetu tieto slová rozdrvili. Za jej mladých čias rodili skoro – v devätriAlžbeta si len povzdychla a dúfala, že keď Katka prvýkrát objaví to malinké prstíky svojho dieťaťa, všetky tie salóny a večierky sa razom stratia ako sneh na jar.
