Dnes som sa znova zamyslela nad tým, ako môžu mať niektorí ľudia toľko drzosti, aby tak naliehavo vyžadovali niektoré cudzie, a pritom sa zakrývajú starostlivosťou a vekom. Moja svokra je živým príkladom takéhoto človeka. Volá sa Alžbeta Kováčová, má šesťdesiatsedem rokov a posledné dva roky doslova nosená jediný sen — vysťahovať nás s manželom z nášho dvojizbového bytu v Žiline a natlačiť sa tam sama, a na oplátku nás „obdarovať“ svojim chatrným rodinným domom pri Kysuckom Novom Meste.
Na prvý pohľad — starostlivá mama, žena v pokročilom veku, unavená z každodenných povinností. Ale pod touto maskou sa skrýva prefíkaný plán. Dom, ktorý nám vnucuje, ak mám byť úprimná, už dávno mal ísť do demolácie. Vonku — trhliny v základoch, strecha preteká, okenné rámy sú zhnité, vnútri — zima, pleseň, krivé podlahy a zápach vlhkosti. Alžbeta Kováčová tam nič neopravovala celé roky, ledva udržiavalá záhony a strihla krík ríbezle — to bolo celé jej „hospodárenie“.
Keď k nám príde na návštevu, hneď od prahu začne:
„Ako je u vás útulne! Všetko čisté, upratané. Ja by som tak tiež chcela žiť…“
A potom — akoby len tak mimochodom:
„Nepremýšľali ste, že by ste sa odsťahovali? A ja by som sa nastúbila sem…“
Najprv som mlčala. Potom som začala mierne odmietať s vtipom. Ale teraz sa triasiem, len keď na mňa hodí ten pohľad plný skrytej čítanej útrpnosti: „Ach, som už stará, nemám silu… v tom dome sa ťažko žije…“ Či snáď v byte sa podlahy samy umývajú? Prach sám mizne? Opravy sa robia samé? Alžbeta Kováčová si vážne myslí, že byt je ako hotel s nonstop upratovaním. Nechápe (alebo tvorí, že nechápe), že ja a manžel do nášho domu dávame energiu, peniaze, čas. Že nič z toho „nespadlo z neba“, ale získali sme to prácou a neustálymi investíciami.
Navrhli sme jej rozumné riešenie:
„Predaj ten dom, dokloď trochu peňazí — a kúp si garsónku. Budeš žiť v teple, bez záhrady, so všetkým komfortom.“
Ale nie! Ona si myslí, že jej polorozpadnuté bývanie má cenu luxusnej nehnuteľnosti — aspoň tristo tisíc eur! A skutočná cena, podľa mojich odhadov, bude tak stoštyridsať. Tiež sme jej to povedali. Ale vôbec to nepočuť.
„Veď komu ten dom treba?!“ snažila som sa vysvetliť.
„Má dušu! Tam sa narodil váš Jožko! Len ho treba trochu upraviť,“ odpovedá.
Upratať… Dom, ktorému sa rozpadajú steny?!
A tak to ide st čias. Každá návšteva — to isté:
„U vás sa tak dobre býva! Možno by ste sa predsa len zamysleli?“
Nedávno už manžel nevláďal:
„Mama, nedáme ti náš byt. A do tvojho domu sa nestâneme. Ani na to nedúfaj.“
Ona sa nafadedla, odišla, demonštratívne už týždeň nevolá. Urazená. Prečo, vraj, jej syn a nevesta nechcú „urobiť ju šťastnou“ a nevzdajú sa bytu, do ktorého dali dušu?
A ja som už unavená. Nerozumiem, ako môže byť tak hluchá k cudzím hraniciam. Ja a manžel sme mladá rodina. Pracujeme, plánujeme, možno čoskoro budeme chcieť deti. Kde ich vychovávať? V dome s pecou a trhlinami na strope? Alebo znova investovať — ale do niečoho, čo už časy mohlo byť dávno odpísané?
Vážme ma neotravuje ani tak jej ponuka, ako to, ako to podáva. Akoby sme boli my sebeckí. Akoby náš byt bol jej záchranou a my sme bezcitní ľudia, ktorí ju nechcú pustiť do „raja“. Veď všetko, čo žiadame, je nechať nám to, čo sme si vybudovali.
Teraz sme sa s manželom rozhodli túto tému jednoducho obchádzať. Ona pozná našu odpoveď. Je konečná. A ak je jej naozaj ťažké žiť vo svojom dome — nech predá a nájde si byt podľa svojich možností. Ale pod našou strechou žiť nebude. Lebo náš byt nie je cena za vek ani splátka za materstvo. Je to náš dom. A nikomu ho nedáme.
