Keď choroba rozdeľuje rodinu: dráma v dome Zuzany
Zuzana sedela v kuchyni a v rukách svírala šálku vychladnutého čaju. Vonku sa mračil sivý november a v jej malom byte na okraji Košíc sa odohrávala skutočná búrka. Jej matka, Alžbeta Pavlovna, opäť k nej prišla — s teplotou, kašľom a nekonečnými sťažnosťami. Už niekoľko rokov, len čo Alžbeta Pavlovna pocíti len drobné oslabenie, balí kufrík a ide k dcére. A každý raz je Zuzana v strede konfliktu, rozdelená medzi starostlivosť o chorú matku, malú dcérku a podráždeného manžela.
Alžbeta Pavlovna tvrdí, že doma, vo svojom byte v susednej štvrti, je jej neznesiteľne smutno a strachuje sa. „Čo keď sa mi pridá? Čo keď to nezvládnem sama?“ opakuje s pohľadom plným výčitiek. Ale Zuzana vie, že to nie je len o strachu. Keď matka ochorie, zmení sa na rozmaznanú kráľovnú, ktorá vyžaduje pozornosť každú minútu. A Zuzana má ročné dieťa, malú Emu, ktorá sa práve učí chodiť a potrebuje maminu, a manžela Jozefa, ktorého trpezlivosť sa s každou návštevou tesve zmenšuje.
Keď Alžbeta Pavlovna ochorie, samozrejme sa snaží zostať vo svojej izbe. Ale vírusy sa nepýtajú na dovolenie: chodí do kúpeľne, zachádza do kuchyne, za sebou necháva stopu kašľa a kýchania. Zuzana trúcha o Emu — čo ak dieťa chytí nákazu? Ale matke to nevysvetlí. „Veď ja to nerobím naschvál, Zuzanka,“ vzdychne Alžbeta Pavlovna, „snažím sa.“ A potom prichádza: „Uvar mi polievku, ale nie slanú, lebo ma dráždi hrdlo. Dones čaj, ale nie horúci, spálim sa. Otvor okno, je tu dusno, nie, zavri, je chlad!“ A vždy, keď Ema začne plačať, matka sa mračí: „Bože, ako kričí, nedá sa tu spať.“ Dokonca aj Jozef, ktorý len prechádza okolo, si vyslúži poznámku: „Dupa ako slon, dvierkami práská, žiadny pokoj!“
Predtým to bolo inak. Zuzana s Jozefom žili svojím životom, starali sa o dcéru, a k Alžbete Pavlovne zajazdili raz za mesiac — pokecať, pomôcť s nákupom. Matka bola samostatná: sama upratovala, varila, dokonca aj chorévala bez veľkého hluku, iba poprosila o lieky. Ale potom sa niečo zmenilo. Alžbeta Pavlovna začala častejšie volať, sťažovať sa na samotu, na zdravie. „Čo keď sa mi zhorší a vy tu nebudete?“ hovorila chvejúcim sa hlasom. „Som úplne sama.“ Zuzana sa snažila upokojiť: „Mama, volám ti každý deň, sme nablízku, všetko bude dobré.“ Ale matka nepočúvala, jej obavy rástli ako snehová guľa.
Raz Alžbeta Pavlovna zavolala v slzách: bolo jej tak zle, že musela volať záchranku. Jozef bol na smene v práci, a tak Zuzana musela s Emou v náručí utekať za ňou. Vtedy ju vzali k sebe — starali sa o ňu, ošetrovali ju. Ale odvtedy sa všetko zmenilo. Teraz, len čo matka dostala teplotu alebo začala kašľať, objavila sa na prahu ich bytu. Niekedy to trvalo pár dní, inokedy aj týždne. Stávalo sa, že Alžbeta Pavlovna ležala s vysokými horúčkami, dusila sa od kašľa a vyžadovala, aby pri nej Zuzana sedela, podávala lieky, počúvala jej sťažnosti. Medzitým Ema plakala v postieľke a Zuzana sa trápila medzi izbami, ako v nej rástla bezmocnosť.
Každá návšteva matky bola skúška. Alžbeta Pavlovna sa mohla uraziť, ak bola polievka „nie taká“, alebo náhle oznámiť, že odchádza domov, lebo „všetci ju tu hneváte“. Zuzana sa bála o matku — čo ak naozaj odíde v takom stave? Ale ešte viac sa bála o Emu, o Jozefa, o ich rodinu, ktorá sa rozpadala. Jozef, ktorý kedysi k tesve pristupoval s úsmevom, teraz stroTeraz už len ticho pozerala, ako manžel odkladá kľúče na poličku, a cítila, že dnes musí niečo povedať, inak ich rodina už ďalšiu krízu neustojí.
