Zuzana sedela v kuchyni a tíško držala v rukách šálku vychladnutej kávy. Vonku sa tiahol pochmúrny november, ale v jej malom byte na okraji Košíc bolo napätie citeľnejšie ako vonku. Jej matka, Mária Jánová, znova prišla k nej – s horúčkou, kašľom a nekonečnými sťažnosťami. Už niekoľko rokov, len čo Máriu Jánovú začalo čo i len mierne pobolievať, zbalila si tašku a išla za dcérou. A každý raz sa Zuzana ocitla v strede konfliktu, rozkročená medzi starostlivosťou o chorú matku, malou dcérkou a podráždeným manželom.
Mária Jánová tvrdila, že doma, vo svojom byte v susednej štvrti, je jej neznesiteľne smutno a strach sa jej zmocňuje. „Čo ak mi bude horšie? Čo ak to nezvládnem sama?“ opakovala so výčitkou v hlase. Ale Zuzana vedela, že to nie je len o strachu. Chorá matka sa zmenila na rozmaznanú kráľovnú, ktorá vyžadovala pozornosť každú minútu. A Zuzana mala plné ruky práce – materskú dovolenku, ročnú Evičku, ktorá sa práve učila chodiť a potrebovala maminu, a manžela Jozefa, ktorého trpezlivosť s každou návštevou tchýne tenčila.
Keď Mária Jánová ochorela, snažila sa držať vo svojej izbe. Ale vírusy si nevyberajú – chodila do kúpeľne, nahládla do kuchyne, za sebou nechávala stopu kašľa a kýchania. Zuzana sa bála o Evičku – čo ak sa nakazí? Ale vysvetliť to matke nešlo. „Veď ja to nerobím naschvál, Zuzanka,“ vzdychla si Mária Jánová, „snažím sa.“ A potom to začalo: „Uvar mi polievku, ale nie slanú, lebo ma bolí hrdlo. Prines čaj, ale nie horúci, popálim sa. Otvor okno, je tu dusno— Nie, zavri, je zima!“ A vždy, keď Evička začala plakať, matka sa uškrnula: „Ach, ako kričí, nedá sa spať.“ Aj Jozef, ktorý len prechádzal popri nej, si vyslúžil pripomienku: „Topoší sa ako slon, búcha dverami, niet pokoja!“
Kedysi to bolo inak. Zuzana a Jozef žili svoj život, starali sa o dieťa a k Márii Jánovej chodili raz za mesiac – pokecať, pomôcť. Matka bola sebestačná: sama upratovala, varila, chorúčila bez veľkého povyku, jediné, o čo žiadala, boli lieky. Ale potom sa niečo zmenilo. Mária Jánová začala telefonovať častejšie, sťažovať sa na samotu, na zdravie. „Čo ak mi bude zle a vy tu nebudete?“ povedala triasúcim sa hlasom. „Som tam sama, úplne sama.“ Zuzana sa ju snažila upokojiť: „Mama, volám ti každý deň, sme nablízku, všetko bude dobre.“ Ale matka nepočúvala, jej strachy rástli ako snehová guľa.
Raz Mária Jánová zatelefonovala v slzách: bolo jej tak zle, že musela volať pohotovosť. Jozef bol na smene v dielni, a tak Zuzana musela vybehnúť s Evičkou v náručí. Vtedy si matku vzali k sebe – starali sa o ňu, liečili ju. Ale odvtedy sa všetko zmenilo. Teraz, len čo matku začalo polehávať alebo zakašlala, objavila sa na prahu ich bytu. Niekto to trvalo pár dní, inokedy celé týždne. Boli chvíle, keď Mária Jánová ležala s horúčkou, dusila sa od kašľa a žiadala, aby Zuzana sedela pri nej, podávala lieky, počúvala jej sťažnosti. Zatiaľčo Evička plakala v postieľke a Zuzana behala medzi izbami, s pocitom beznádeje, ktorý v nej narastal.
Každá návšteva matky sa stala skúškou. Mária Jánová sa mohla uraziť, keď polievka nebola „taká, ako má byť“, alebo náhle oznámiť, že odchádza domov, lebo „tu ju všetko rozčuľuje“. Zuzana sa bála o matku – čo ak naozaj odíde v takom stave? Ale ešte viac sa bála o Evičku, o manžela, o ich rodinu, ktorá sa rúcala. Jozef, ktorý kedysi k tchýni pristupoval s porozumením, teraz zachmúreneZuzana vedela, že nastal čas postaviť sa za svoju rodinu, aj keď to znamenalo uraziť matku, pretože niekedy láska vyžaduje odvahu povedať nepríjemnú pravdu.
