Ach, počúvaj, niekedy sú také chvíle, keď sa ti zastaví svet. Jeden nádechnutie a už nič nie je ako predtým. Môj príbeh je presne o tom. Nikdy nezabudnem na to ráno, keď sa pred našimi dverami v Košiciach začala nová kapitola môjho života. Kapitola s názvom „mama“.
Me a mám šťastie – s manželom sme spolu už osem rokov. A za ten čas sme zažili všetko: nádej, sklamanie, slzy, snahu… Odieť od svadby sme snívali o dieťati. Ale ani bežné otehotnenie, ani drahé IVF nám nepomohli. Raz za razom som prechádzala bolesťou, hormónmi, prázdnymi testami a tichú zúfalosť. Telo nechcelo prijať nový život a duša sa s tým nevedela zmieriť.
Po ďalšom neúspechu sme sa rozhodli pre adopciu. Zhromaždili sme dokumenty, prešli komisiami, dostali súhlas. Ostáva len čakať. Čakať, kým nám niekto zavolá: „Príďte, máme pre vás bábätko.“ Ale ani to nebolo také jednoduché. Ja som chcela práve novorodenca – nie trojroчно dieťa, nie školáka, ale práve to malé, aby som s ním prežila všetky tie prvé okamihy od kríku po kroky. A na také sa čaká dlho. Skúšala som všetky kontakty, ale nič. Dni plynuli a telefón mlčal. A ja tiež milčala. Len každé ráno som vstávala s nádejou, že možno dnes…
Priatelia, susedia, dokonca kolegovia vedeli, že chceme byť rodičmi. Netajili sme naše snahy ani bolesť. Každý vedel, ako veľmi sme túžili po dieťati.
A potom – to ráno. Rané zakynutie v dverách. Ešte som sa len prebudila, hodila si župan, myslela som, že sused alebo kuriér. Otváram… a zamrzím. Na rohoži pred dverami stála veľká športová taška. A v nej – drobné, takmer priehľadné bábätko zavinuté do starej deky. Živé, teplé a akoby moje.
V panike som ho doniesla dovnútra, ruky sa mi triasli, srdce mi búšilo. Bolo to dievčatko. Práve narodene, s ešte nehojeným pupkom. Manžel volal políciu. A ja som medzitým stihla dieťa prezliecť, zahriať, pritlačiť k sebe. Srdce búšilo strachom aj šťastím naraz.
Keď prišli policajti, spísali protokol a, samozrejme, dievčatko odviedli. A ja plakala. Prosila som, aby nám ho nechali. Hovorila som, ako dlho čakáme na dieťa, že sme priamo teraz vzA aj keď sme ten deň prišli o ňu, o rok neskôr nám zavolali z ústavu, že máme šancu stať sa jej rodičmi naozaj.
