Dnes mi to nedá a musím si to vypísať. Len jeden deň – a už nás vyhodili. Ako to dopadlo, keď ma svokra pozvala na víkend do svojho domu na dedine? Úprimne, vôbec som sa netešila. Naše vzťahy boli vždy skôr… povedzme, chladné. Nerozčuľovali sme sa otvorene, ale ani som necítila žiadnu blízkosť. Volala len zriedka, aby sa opýtala na vnúčatá, a ja som bola rada, že komunikácia končila pri krátkych rozhovoroch. Ale keď vyšla do dôchodku, Zuzana Jánová zrazu rozhodla, že chce byť „babičkou roka“ a vidieť sa s deťmi. „Príďte na grilovačku, nadýchame sa čerstvého vzduchu, oddýchnete si!“ lákała. Nuž, keďže manželovi to nevadilo a deťom by to spravilo radosť, súhlasila som.
Manžel sa dokonca skôr uvoľnil z práce. Prišli sme, usadili sme sa, grilovalo sa, deti sa zabávali, počasie bolo nádherné. Ubytovali nás na poschodí – pohodlné, priestranné. Večer bol príjemný, manželov otec mu nalial pár poldeci, rozprávali sa. Medzitým som uspávala mladšieho syna, zatiaľ čo starší zostal vonku so starými rodičmi – prišli aj susedia. O pár hodín sa vracam a svokra už má skrútenú tvár: „Zober si ho. Vytiahol zo mňa všetky sily! Behá bez prestania!“
Ráno som vstala skôr, pripravovala raňajky. Mladší bol so mnou v kuchyni, starší sa prebudil neskôr a išiel von hrať sa s loptou. A tu do izby vtrhla Zuzana Jánová, celá podráždená: „Tvoj syn je úplne nevychovaný! Behá po schodoch, kričí, a pritom hostia ešte spia!“ Lenže nikto nespal – bolo už skoro deviatej ráno. A môj syn nebehal, opatrne schádzal. Ale jej to už nevysvetlíš – ak vnuk robí hluk, znamená to, že som zlá matka.
Neskôr starší znova vybehol po schodoch, keď už boli všetci vonku. „Hľa! Znova behá! Žiadny pokoj od nich!“ vzdychla si s prehnaným nádechom a dramaticky si pritlačila dlaň k čelu. Zovrela som zuby, ale vnútri som vrela: „A načo ste nás volali, ak vás rozčuľuje prítomnosť vlastných vnúčat?!“
Potom mladší syn rozplakal – rástli mu zuby. Začala hysterická scéna. Svokra sa zatrasla, ako keby ju prešiel prúd: „To stačí! Takto to nezvládnem! Odíďte ešte dnes! Ešte jeden deň – a budem mať problémy!“ zvolala so vzduchom trpiteľky. Manžel sa pokúsil namietať: „Mami, ešte som nevyšpal to včerajšie, nesmiem za volant!“ Okamžite siahol po alkoteste. Áno, dobre ste počuli – každú polhodinu mu kontrolovala alkohol v krvi, aby vedela, kedy nás môže vyhnať.
K obedu sme už balili. Rozlúčili sme sa stroho. Manžel sa s rodičmi stýka, ja už nezdvihnem telefón. A nehodlám. Nedávno zavolala znova – pozvala nás na Silvestra do svojho „ráju“ na dedine. Odpovedala som pevne: „Nie. Stačil mi jeden raz. Vášho pohostinstva – až až.“
