Celý svoj život som prežila v dedinke pod Rimavskou Sobotou. A už od detstva je pre mňa zem nie len práca, ale skutočný únik. Lieči ma. Zachraňuje ma. Dáva mi silu, keď sa zdá, že všetko padá. Keď mám ruky v hline a chrbát bolí z únavy – hlava oddychuje. Tak žijem. Na jar záhony. Leto – horúčava a boj so burinou. Jeseň – úroda, závarky, mrazničky, poháre, vekočka, korenie.
Mám veľkú záhradu. Každý rok sadím paradajky, uhorky, baklažány, cukiny, papriky, kukuricu. Ovocie – jablká, slivky, čerešne. Z toho všetkého potom vyrábam závarky: lečo, čatní, cukinový kaviár, povidlá, kompóty, džemy, nakladanú zeleninu. Mám samostatnú mrazničku – v nej sú usporiadané zeleninové zmesi, pyré pre vnuka, domáce hranolčeky. Pre každého niečo. Lebo to tak mám rada. Lebo viem, že v zime to zahreje.
Moje deti sú už dospelé. Odstahovali sa. Ale keď prídu, neodchádzajú s prázdnymi rukami. Autá sú naložené taškami, krabicami, batožinami. A nie je mi to ľúto – veď sú to moji najmilší. Všetko je pre nich.
Najviac odváža Zuzka, manželka môjho mladšieho syna Jakuba. Nestále chváli: uhorky, baklažány, marhuľový džem. Dokonca vnukovi do škôlky nosí poháre s domácimi dobrotami. Vidím, ako sa jej to páči. A mne je príjemne – nepopieram. Strávim nad tým noci, všetko robím podľa receptov, a ona sa teší. Čo by mohlo byť lepšie?
Ale na vnukových narodeninách som prvýkrát pochopila, že nie všetko je tak, ako som si myslela. Oslena bola krásna: animátori, detská hurá, dospelí pri stole. Medzi jedlami boli moje uhorky, cukinový kaviár, marhuľový kompót. Ľudia jedli, chválili. Bolo mi príjemne, ale jedna veta ma zarazila.
„Ó, to sú tie vaše uhorky! Zuzka mi ich stále nosí!“ povedala jedna z žien. „Vaše, však? Nerozoznateľné od zázraku. Obchodné sa tomu ani neblížia.“
Najprv som nechápala. Myslela som si – možno tá pani často chodí k nim na návštevu. Ale potom prišla ďalšia a poďakovala mi za marhuľový džem. A večer tretia povedala, že mojím cukinovým kaviárom kŕmila celú zimu deti.
Hľadala som pohľadom Zuzku. Odvracala oči. Až ráno, keď sme zostali samé, som sa jej priamo opýtala:
„Zuzka, ty moje závarky rozdeľuješ?“
Povzdychla si, pozrela do zeme.
„No… Nemnoho. Sú také chutné, všetci chcú. A vy ich máte veľa. Ja dávam len trochu.“
Nekričala som. Nehnevila sa. Ale vnútri bolo prázdno. Bolo mi úbavo. Varem, zatváram, prevracam, strážim teplotu – všetko vlastnými rukami. A ona to rozdáva, ako keby to bola samozrejmosť.
Vracala som sa domov s kameňom na srdci. Nie je mi ľúto. Ale veď nerobím to pre cudzích? Nie som predajňa. Som stará mama, žena, ktorej je už cez šesťdesiat. Dnes zavriem štyridsať pohárov. A zajtra? Najhoršie by bolo, keby si zvykli, že to bude vždy.
Teraz som opäť v kuchyni. Varem kaviár. Už štyri desiatky pohárov sú hotové. A zrazu si uvedomujem: možno je naozaj čas niečo zmeniť? Dcéra mi hovorila – začni predávať. Odpovedala som, že nerobím to pre peniaze. Ale možno by som mala? Ak si sama nestanovím hranice, kto iný to urobí za mňa?
Neprestanem sa deliť s rodinou. Ale teraz – iba poctivo. Nie aby to oni rozdávali ďalej, ale aby si vážili, že každý pohár je nie len „chutný“, ale tiež práca, bezesná noc, starostlivosť a láska. A možno raz niekto pomyslí: „Ako sa má mama? Má dosť síl? Nebolo by lepšie pomôcť, než len brať?“
