“Naši hladujú a ty kupuješ byty!” kričala matka.
“Darinke a Zuzke dám dvojizbáky a Tomášovi trojizbák. Sľúbil, že sa o nás na staré kolena postará,” povedal Juraj Ivanovič a pozeral von oknom, kde jemne padal sneh.
Irena Jozefovna len pokývala hlavou a prelistovávala starý fotoalbum. Zo žltnúcich fotiek sa na ňu smiali deti: Darinka s mašličkami, Tomáš v potrhaných džínsach a malá Zuzka, celá od piesku na ihrisku.
Juraj pristúpil, sadol si vedľa nej a položil jej ruku na dlaň: “Je to spravodlivé. Podľa svedomia.”
Netušili, že to bude ich posledný rozhovor. O týždeň neskôr Juraj Ivanovič v spánku ticho zomrel. Proste sa neprebudil.
Darinka sa o otcovej smrti dozvedela, keď ponáhľala do práce. Matka jej s plačom volala: “Darinko… Otecko je mŕtvy…”
Všetko ako by sa zastavilo. Ako to? Veď nedávno spolu oslavovali jeho meniny…
Na pohrebe sa Darinka držala. Pomáhala matke, objala Zuzku, snažila sa vynahnať rozum Tomášovi, ktorý sa potácal s prázdnym pohľadom. Po pohrebe všetko prevzala – nákupy, účty, návštevy matky.
“Tomáš, kedy sa už spamätáš? Máš 25!” nedržala sa Darinka.
“Nechaj ma. Nevyučuj ma, ako mám žiť,” brčal brat.
“Mama žije z jednej dôchodky! Zuzka študuje. A ty?”
“To je moja vec,” otočil sa ku stene.
Matka mlčala. Pre ňu bol Tomáš stále “chlapcom”.
Pol roka neskôr Irena Jozefovna nečakane zavolala Darinku na rozhovor.
“Tomáš má problémy… Zadlžil sa. Rozhodla som sa predať byty… oba.”
“Aké byty?! Otecko ich šetril pre mňa a Zuzku!”
“A čo? Sú na mňa. Vy sa vydáte, muži vám pomôžu. A Tomáš sa čoskoro žení.”
“Mama… myslíš to vážne?”
“Rozhodnuté je,” uzavrela matka.
Darinka odišla nikam. Dážď, kaluže, lístie… Sadla si na lavičku. Kamarátka Monika ju na čas prijala. Darinka žila s krabicami, vybavovala hypotéku, počúvala, ako susedovi škrabú mačky alebo o tri ráno vrčí výťah.
Medzitým matka volala:
“Tomáš je bez práce. Nemá čo jest. Pomôž.”
“Nemôžem! Mám hypotéku, mami!”
“Byty kupuješ a naši hladujú?!” vrieskala matka.
Raz prišla Zuzka. S plačom.
“Mama chce, aby som prestala študovať a šla robiť. Takto nemôžem.”
“Presťahuj sa ku mne,” povedala Darinka.
Zobrali jednopriestorák. Zuzka doštudovala. Neskôr sa vydala. Muž z dobrej rodiny. Žijú spolu, šťastní.
Matka na svadbu neprišla.
Potom znova začali prichádzať telefonáty:
“Tomáš čaká bábätko. Je im ťažko. Dôchodok mu dám, môžem sa presťahovať k tebe?”
“Nie, mami. Už sa do tohto nezapojím.”
“Takže matka na ulicu?!” kričala.
Darinka si zmenila číslo. Nové dala len Zuzke.
Mesiace plynuli. Darinka si vybavila hypotéku, zobrala si ryšavú mačku. Život sa upravil. Zuzka volala, chodila na návštevy. Potom – novinka:
“Som tehotná!”
Čoskoro sa narodil chlapec – pomenovali ho Juraj, po otcovi.
Jedného dňa Darinka dostala list. Rukopis – matkin.
“Odpusť mi… Mýlila som sa. Vito pracuje. Mám vnučku. A ty si mala pravdu. Všetky deti treba milovať rovnako.”
Darinka si utrela slzy. Potom si sadla za stôl.
“Napíšem jej,” povedala Zuzke. “Nech vie, že jej nechovám zlobu.”
