„A kam to ideš v polnoci? Prečo zobúraš deti?“ spýtal sa. „Odchádzame od teba.“
Tú noc sa Michal vrátil domov skôr ako obvykle – hodiny ukazovali len pol hodiny po polnoci. Už sa chcel v pokoji prezliecť a ísť spať, keď zbadal ženu, ako na nervy natláča bundičku na ich ospalú mladšiu dcéru. Vedľa stál syn, mračiac sa a s nešťastnou tvárkou. Michal nechápal, čo sa deje.
„Stoj! Kam to v takú dobu máš namierené? Prečo budíš deti?“ vyhrkol rozzúrene.
„Odchádzame. Už takto žiť nemôžem,“ pokojne odpovedala Zuzana, pozrela mu do očí. Kedysi, nie tak dávno, naň hľadela s obdivom. Teraz v nich videla len hnev, pohŕdanie a chlad.
„Tak sa vyval!“ zařval Michal, úplne ignorujúc, ako jeho krik vydesil deti. „Kto by také niečo s dvoma deťmi chcel? Blbá na dvore!“
„Uvidíme,“ odvetila Zuzka a bez otočenia vyšla von.
Prvý rok manželstva žila ako v rozprávke. Michal ju nosil na rukách, bol pozorný, starostlivý, pekný a sebavedomý. Všetky kamarátky jej závideli. Iba mama ticho šepkala: „No, s týmto fešákom si užiješ.“ Ale Zuzka odmávala, presvedčená, že s ňou to bude inak – veď sa milujú.
Keď sa narodil syn, v dome začali hádky. Objavili sa nevyjadrené veci, v duši sa usadila trpkosť. Potom Zuzka zistila, že má milenku. Jej svet sa zrútil, ale zostala. Kvôli dieťaťu, kvôli zdanlivo normálnej rodine. Potom prišlo druhé tehotenstvo, dcéra. A po nej – Michalove časté služobné cesty, nezmyselné výhovorky, odstup. Zuzka všetko chápala, ale mlčala. Nie preto, že by bola slepá, ale pretože sa bála. Kam ísť? Ako žiť s dvoma deťmi sama?
Cítila cudzí parfém na jeho oblečení, počula cudzie mená, raz ju dokonca nazval „Katkou“. Ale neprehovorila. Žila ako robot. Ráno, deti, práca. Nastúpila ako pokladníčka v supermarkete. Malý plat, malý byt, žiadna pomoc. A aj to ťahala – lebo musela.
Jedného večera niekto opatrne položil kyticu na jej pokladňu.
„Toto je pre vás. Len… chcel som, aby ste sa usmiala,“ rozpákmi povedal zákazník. Ján, častý hosť, ktorý si vždy kupoval to isté – chlieb, párok, kávu.
„Ján. Končíte smenu? Môžem vás sprevádzať?“
Odmietla. Potom znova. A potom ešte raz. Zuzka neverila, že by mal niekto záujem o ženu s dvoma deťmi. Jej vlastný manžel na ne zabudol, ani raz za rok nezavolal. A tento cudzí sa pýtal, zaujímal, staral.
Raz už nevydržala:
„Mám dve deti!“
„Skvelé,“ usmial sa. „Tak o víkende ideme do zoo.“
Zamotalo sa jej v hlave. A on ju naučil syna hrať dámu, dcéru lyžovať. Behal v noci do lekárne, keď niekto ochorel. Zuzka marny sa ho snažila odhnať, ale on sa len priškrnúril:
„Myslíš, že by som si nechal takú ženu ujsť? Vydáš sa za mňa?“
Ubehlo päť rokov. Zuzka je vydatá za Jána. Majú štyri deti – dve spoločné a dve z prvého manželstva. A všetci susedia vravia, ako sú podobné na Jána.
„Naozaj začínaš byť podobný na nich,“ šepká mu v noci.
„A inak to ani nejde. Milujem ich. Sú časťou teba. A teda aj časťou mňa.“
