Bývajúc u svokry, nemôžem žiadať veľa, ale nevedela by nám ustúpiť väčšiu izbu?
Ako mnohé mladé páry sme aj my po svadbe riešili bývanie. Najprv sme si prenajímali byt, no po pol roku bolo jasné, že je to finančne náročné, a tak sme požiadali manželových rodičov, aby sme mohli bývať u nich.
Majú dvojizbový byt: jedna izba má desať štvorcov, druhá devätnásť. Dostali sme tú menšiu, v ktorej vyrastal môj manžel. Spočiatku nám to nevadilo – hlavne, že máme kde spať.
Lenže polku skrine v našej izbe zaberali veci svokry. Chodievala si pre ne buď skoro ráno, alebo neskoro večer, čo bolo dosť nepraktické.
Keď som zistila, že som tehotná, zamyslela som sa – do našej izby sa sotva vojde detská postieľka, nieto ešte prestierací stôl a ostatné potrebné veci.
Požiadala som manžela, aby sa s rodičmi porozprával o výmene izieb, no on bol skeptický:
„Nesúhlasia. Mali by sme byť vďační, že nás vôbec prijali.“
Tak som sa rozhodla porozprávať so svokrou sama. Bohužiaľ, moju žiadosť príjali bez nadšenia. Jej hlavný argument bol:
„A kde budeme prijímať hostí?“
Hostia u nich bývajú zriedka, no pre ňu to bolo dôležité. Svekro doplnil:
„Ja musím chodiť na balkón fajčiť. Nebudem predsa cez vašu izbu.“
Aby nám dali jasne najavo, že o výmene nechcú počuť, spravili si v izbe rekonštrukciu a kúpili nový nábytok.
Uviazli sme v slepej uličke – teraz si nemôžeme dovoliť ani nájom, ani hypotéku. Vysvetlila som svokre, že je to dočasné, kým si našetríme na vlastné bývanie, no ona zostala neoblomná.
Teraz, keď hovorí, ako sa teší na vnúča, znie to prázdne. Keby naozaj mysleli na jeho budúcnosť, vedeli by nám vyjsť v ústrety – nie len prázdnymi slovami…
Tento čas ma naučil, že niekedy aj rodina môže byť prekážkou, a nie oporou. A keď niekto nedokáže pomôcť v núdzi, jeho city stoja na hlinených nohách.
