Záchranu pred svokrou som našla až v inom meste.
Keď som prvýkrát stretla Vieru Jozefovnu – matku môjho budúceho muža, Jozefa – zdala sa mi byť len prísna, trochu ostrá žena so svojím pohľadom na svet. Ale po pár týždňoch som pochopila: to nebola prísnosť. To bola nepriateľstvo. Bezohľadné, chladné a skryté. Neprijala ma. Snažila sa ma vytlačiť zo života svojho syna.
Nič na mne jej nevyhovovalo. Môj vzhľad, štýl obliekania, spôsob rozprávania, dokonca moja práca – architektka. Podľa Very Jozefovny som bola príliš „moderná“, príliš nezávislá, príliš „nezodpovedná pre rodinu“. Jej ideál ženy – tichá, uslúžená, večne vďačná – so mnou absolútne nesúhlasil.
Najväčšia chyba bola, že sme sa s Jožkom rozhodli bývať v jej trojizbovom byte v Košiciach. Priestranný, áno. Ale nezáleží na metroch, ak sú steny chladné. Aj keď miesto bolo dosť, Viera Jozefovna sa snažila ma čo najčastejšie stretávať – a vždy s nejakou poznámkou. Nie priamo, nie. Skrz zuby, narážkami, „vtipmi“.
„Včera tvoja…“ a potom čokoľvek: „neupratovala si“, „príliš hlasno sa smiala“, „nechala si spodnú bielizeň sušiť tak, že sa pred susedkou hanbím“.
Snažila som sa ignorovať, ale kvapka po kvapke… a trpezlivosť praskne. Najmä keď prešla na vyššiu úroveň prepracovanosti.
Začala naznačovať, že „ženy s takými sukňami a spodnou bielizňou“ jej pripomínajú „neslušné dámy“. Raz som to nedala a s polousmevom som sa spýtala:
„A odkiaľ vy tak dobre viete, akú bielizeň nosia také ženy?“
Zbledla, pohryzla peru a vyrazila dverami. Jožko sa snažil situáciu upokojiť – žiadal ma, aby som to nehrotila, a matku, nech sa neplete do našich vecí. Ale len pridali olej do ohňa.
Po pár dňoch sa mi pomstila. Do kabelky mi podstrčila odtrhnutý kúsok papiera s pokriveným písmom: „Stretneme sa ako vždy. Bozkávam.“ Taška visela vedľa jeho bundy. Samozrejme, Jožko ju „náhodou“ našiel. Podal mi ju bez slova. Prečítala som si to, usmiala sa – písmo som už poznala – a povedala: „Vieš čo? Hľadáme si byt. Doteraz. Už dosť.“
Nebránil sa. Presťahovali sme sa do garsonky v sídlisku. Bolo to finančne napäté, ale, Bože, ako sa nám ľahko dýchalo! Už žiaden jej pohľad, žiadne štípe komentáre, žiadne studené večere, ktoré „zabudla“ zohriať.
Ale Viera Jozefovna sa tak ľahko nevzdala. Začala Jožka volať k sebe „na opravy“: tečie kohútik, vrzajú dvere, iskria zásuvky. A potom – večera. Bohatá, s šalátmi, mäsom, koláčmi. Syn sa vracal domov sýty a mŕtvy. Chystala som večeru, ale len zamával rukou: „U mamy som už jedol…“ Chcelo sa mi kričať.
Snažila som sa držať, ale vnútri všetko horelo. Dobývala si ho – kusom mäsa, žiarovkou, vydieraním a fňukaním.
A vtedy som pochopila: tu to nevyhráme. Nie v jednom meste. Pokiaľ bude hodinu cesty, bude ho ťahať späť. Musím ho odniesť ďalej.
Našla som riešenie – dostala som prácu architektky v Žiline. Jožkovi ponúkli pozíciu v IT oddelení veľkej firmy. Našli sme byt, našetrili sme. A o pol roka sme odišli. Dvesto kilometrov. Mama tam, my tu.
Najprv volala každý deň. Tlačila. Plakala. Potom menej. Teraz len po sviatkoch. Myslím, že pochopila, že prehrala.
A my? Konečne žijeme. Spoločne, bez jedu vo vzduchu. Pripravujeme sa na to, že budeme rodičia. Platíme za náš malý, ale NÁŠ byt. Smejeme sa. Hádame sa, mierime sa, plánujeme. Bez strachu, že raz otvoria dvere a tam bude ona – s pohľadom, s výčitkou, so zimou.
Spomínam na tie dni v Košiciach ako na zlý sen. A občas myslím na novú nevestu Very Jozefovnej – Jožko má predsa staršieho brata. Teraz všetka jej pozornosť smeruje tam. A mne zostáva len ticho súcitovať. Alebo sa ticho tešiť, že som unikla. A zachránila rodinu.
