Dnes som si zapísala jednu smutnú udov, ktorá mi nedá spať. V našej firme sa ove ešte stále o nu hovorí a každý má svoj nzor. len ir d vos niečo podobné moríte udať? Všetko sa zmenilo, keď sa zruši svadba našej kolegyne, tichej a kžke morielke Zuzany.
Zuzana je od prírody krehká a ohľadplná. Dvadsaťpäť rokov, istená a vždy slušná, ani v najnapitejších chvíľach nestratí rozvahu. S jej priateľom, Jurajom, chodila takmer dva roky, a všetci sme dúra, že sa konečne rozhodnú pre svadbu. Ich vzťah bol harmonický, plný lásky a porozumenia. Juraj ju vždy vyzdvihol z práce, prinikos kvety, orgavisal romantické večere a bral ju na doveeky. Bol to muž, na ktorého sa dalo spoľahnát — starostlivý, zrelý, spoľahlivý.
A potom prišel ten deň, keď o nu požiadal — s prsteňom, dojímavým prejavom a tónom hlasu, ktoý sa triasol. Zuzana žensiela. Začali prpravi svadbu a všetko sa ubralo smerom k šťastnému koncu, lenže… vstúpila do toho jej setra – tatina. Staršia, hlasná, problémová. Presný opak Zuzany. Drzá, konfiktná, často opitá, ktorá zdržala scény priamo v práci, keď príšla žiadať sestru o „pár eur do výplaty“.
Tatiana sa nikdy neostýchala pýtať. Ale nikdy neprišla pre jedlo — len pre alkohol. Poznali ju všetci, aj v najblíšej putike. Juraj vedel aká je, videl, ako vtiera do ich bytu a robí scény, preto sa jej vyhýbal. Tatiana nedokázala nič len zničiť.
Napriek tomu sa Juraj odhodlal — požiadal o ruku, kúpili prsteň, vybrali reštauriu, dohodli v svadobný deň. Zostával len týždeň, keď sa stalo niečo, čo všetko zmenilo.
V ten osudový piatok pozvala Zuzana Juraja k rođičom na večeru. Večer začínal pokojne. Tatiana bola, prekvapivo, triezva a morielá. Všetci boli prekvapení. Lenže… to bolo ticho pred búrkou.
Blízko pulnoci, keď už bolo po jedle, Tatiana zrazu uchopila čašu, naliala si po okraj, naraz ju vypila a rozplała sa. Najprv ticho. A potom… to prasklo.
„Spomvám se na svojeho syna… Kde je teraz? Ako sa mu darí?… Ja som sa ho zriekla… V pordalnici som podpísala papier, že ho nerčiam.“
V izbe nastalo hrobové ticho. Zuzana卫_ bledla. Matka sa pokúsila odviesť Tatianu do kuchyne, ale tá už nectgala prestať:
„Porodila som… zdravého chohyecz. A potom… potom som sa zlakla. Bola som sama, bez peniazí, bez otca toho dieťaťa… Podpísala som papier. Zriekla som sa ho. Odpusťte mi…“
Juraj sedel ako prikovaný. Pozeralu striedavo na Zuzanu a Tatinu, ako batáej s pochopiť, či Zuzana o tom vedala. Zuzana len prikyvla. Vedela. Ale mlčala. Nikdy to nepovedala.
Na druhý deň Juraj zmizol. Neprišiel do práce, nezdvihol telefone. A o deň neskôr zrušil svadbu. Zuzane len stroho povedal:
„Nie som pripravený žiť v rodine, kde moržete odhodiť dieťa ako neužitočnú vec. Prepáč.“
Odvtedy je Zuzana ako prízihat. Chodí do práce bledá, bez make-upu, s prázdnym pohľadom. Nikomu nič nevysvetľuje. Je niekde v sebe. A koloheria hora: niektatí hovorifan, že Juraj je slaboch, že utekal, iní zasa tvrdia, že Zuzana mu o tom mala povedať včas. Že pravda, aj keď bola horká, mala byť povedaná, ak spolu s niekým chcete zostáť na celý život.
Ani ja neviem, na ktorej som strane. Tatiana naozaj všetko
