Tohto marcového rána sa Lízu triaslo od zlosti. Stála pred zrkadlom, obliekala syna a snažila sa potlačiť podráždenie. Bol osem marca, Deň žien, ktorý mohol byť pokojný, ale znova ju čakala návšteva u svokry. Čas falošného úsmevu, jedovatých poznámok a výčitiek, ktoré táto žena ovládala ako málokto.
„Líza, už zasa nasratá?” vrčal Janko, zatiaľ čo si navliekal bundu. „Nechcem počuť, že sa ti nechce ísť.”
„Naozaj nevieš prečo?” vyštkala cez zovreté zuby. „Zase ma bude peskovať, kritizovať, rozprávať, ako zle vychovávam Adama, a ani sa neopýta, ako sa mám. Aspoň raz by mohla oceniť, že makám od rána do večera a starám sa o celú domácnosť.”
„Veď nechodíš nikam do práce,” priškrnúrol.
„Myslíš, že práca z domu znamená váľať sa na gauči? Alebo že elektrina, jedlo a oblečenie padajú z neba?”
Janko sa urazil. Nerád počúval, keď Líza spomínala peniaze. Hoci pravdu mala ona – jej príjmy ako grafičky na živnosť boli trikrát vyššie ako jeho výplata strážnika v sklade.
„Nechceš ísť sám?” skúsila ešte raz.
„Dnes je sviatok, Líza. Osem marca. Nemôžeš proste ignorovať moju matku.”
O dve hodiny neskôr sedeli v jednopokojovom byte Alžbety Jozefovnej v Martine. V kúte na sklápacom kresle listovala časopisom Katka – dvadsaťročná synovica Janka, sirota, ktorú svokra zobrala k sebe pred piatimi rokmi po smrti rodičov. Líza s Katkou si nikdy nerozumeli. A nemohla si nevšimnúť, že svokra uprednostňuje dievča pred vlastným vnukom.
„Porozprávali sme sa so sestrami,” oznámila Alžbeta Jozefovná pri stole. „Svoj byt prepíšem na Katku. Vy máte vlastné bývanie, ale ona musí začať život.”
Za pár dní boli dokumenty hotové. S podmienkou, že Katka sa nastiahne až po smrti starnej mamy. Osud však rozhodol inak – o tri týždne neskôr dostala Alžbeta Jozefovná ťažkú mŕtvicu. Prežila, no už nevládala sama žiť.
„Musíme sa k nej nasťahovať,” vyhlásil Janko. „Sama to nezvládne.”
Líza prehltla hnev. Presťahovali sa. Lenže starostlivosť o svokru – kŕmenie, kúpanie, upratovanie, prevliekanie – padla iba na ňu. Janko chodil do práce, Katka na školu a za priateľom. A Líza pracovala, starala sa o domácnosť a teraz ešte aj ošetrovala.
„Janko, nech pomôže Katka? Veď byt je teraz jej,” vzdychla si jedného večera.
„Je študentka, má vzťah. Sem ho predsa nebude vodiť. A ty si doma.”
„Doma. Pracujem. A všetko nesiem sama.”
„Už ťa to nebaví, čo?” usmial sa. „Moja matka – a ty sa o ňu postaráš. Veď ju neopustíš?”
„To je tvoja matka. Mne je len svokrou. Nemusím. Za mojou mamou by si sa určite nestaral. Tak si najmi opatrovateľku.”
„Ty jej zaplatíš?”
„Z jej dôchodku. Alebo zo svojej výplaty.”
„A na čo mi potom si?” povedal chladne. „Choď pozrieť, ako sa jej darí.”
Tú noc Líza ležala a hľadela do stropu. Myšlienky sa jej preháňali v hlave. Využíva ju. Ako ženu, ako pracovníčku, ako opatrovateľku. Katka, dedička, sa ani neukáže. A ona sa trápi deň čo deň.
Ráno, keď Janko odišiel, Líza zbalila veci. Vzala Adama za ruku a vrátila sa do ich vlastného bytu. Telefón vypla. Poslala len jednu krátku správu: „Už ma nebaví byť všetkým naraz. Veľa šťastia.”
Večer prišiel Janko, zúriaci.
„Buď sa vrátiš, alebo podám na rozvod!” syčal.
„Ako chceš,” pokojne odpovedala Líza. „Len teraz budem žiadať rozvod ja. Nemusím obetovať seba za cudzí byt a človeka, ktorý nikdy nepovedal „ďakujem”.”
„Uvidíš, či nebudeš ľutovať!”
„Ó, nie. Už ľutujem. Že som toľko trpela. Teraz mám slobodu. Vďaka za Adama.”
O mesiac neskôr sa rozviedli dohodou. Janko neprosil o odpustenie. Líza mu už nevolala.
Pol roka na to sa dozvedela, že Alžbeta Jozefovná zomrela. A Katka – tá milovaná vnučka, kvôli ktorej sa všetko robilo – vyhodila strýka von ako nepotrebný nábytok.
Život všetko postavil na svoje miesto. A Líza vôbec neľutovala, že včas odišla.
